Nedá sa však už hovoriť o menovej politike, ktorá sa v súčasnosti stala neúčinná. Krátkodobá úroková miera je vo všetkých vyspelých ekonomikách takmer na nule a pre ďalšie znižovanie už nezostal žiadny priestor. Politika kvantitatívneho uvoľňovania znamená iba to, že centrálne banky preklopili systém v ktorom dodávali likviditu na systém, v ktorom budú musieť v budúcnosti sťahovať likviditu.
Zdroj 1: Bank of Japan
Aký je teda účel politiky kvantitatívneho uvoľňovania? Prostredníctvom nákupov vládnych dlhopisov dokáže centrálna banka znížiť dlhodobú úrokovú mieru a výnosovú krivku vládnych dlhopisov. Tým sa dlh stáva udržateľný, pretože vlastníkom svojho dlhu je prakticky štát. Predlžený verejný sektor je nevyhnuteľné závislý od refinancovania svojho dlhu prostredníctvom snow-ball efektu. Nízka úroková miera z dlhopisov je preto rozhodujúca pre udržateľnosť dlhu. V USA a Japonsku sa podarilo úrokové miery z dlhopisov znížiť na neuveriteľne nízke hodnoty. V opaku je práve eurozóna s roztrieštenými výnosovými krivkami štátnych dlhopisov a s rastúcou úrokovou mierou u Talianska, Grécka, Írska. Menová politika ECB sa tak chytila do fiškálnej pasti.
Zdroj: www.tradingeconomics.com/japan/government-bond-yield
Druhým podnetom ku kvantitatívnemu uvoľňovaniu je zamrznutie medzibankového trhu. Centrálna banka dodáva likviditu do systému, pretože si banky nedôverujú a banky s prebytokom likvidity nie sú ochotné požičiať peniaze bankám s nedostatkom likvidity. To by viedlo k zrúteniu medzibankového trhu a k pádu aj solventných bánk. K masívnemu zvyšovaniu likvidity tak došlo v USA po páde Lehman Brothers. Politikou kvantitatívneho uvoľňovania sa podarilo USA a Japonsku zastabilizovať svoju fiškálnu pozíciu, s ktorou má vážne problémy eurozóna aj vďaka nepraktikovaniu politiky kvantitatívneho uvoľňovania. V súčasnosti ostáva ale hlavný problémom a otázkou, či vôbec stihne túto politiku realizovať Eurozóna ako celok, keďže nepotvrdené správy o krachu Talianska a reorganizácii Eurozóny na optimizme nepridávajú.
Miroslav Titze
