Politika kvantitatívneho uvoľňovania nie je výmysel FEDu ani ECB. Ako prvá s touto politikou prišla japonská BoJ v roku 2001.
Mnoho médií píše zavádzajúce a chybné články o tlačení peňazí. Na známom portáli Youtube vzniklo dokonca pár komických videií o tejto téme. Čo je vlastne politika kvantitatívneho uvoľňovania?
S tlačením peňazí nemá daná politika nič spoločného. Centrálna banka nakupuje vládne dlhopisy (rast aktív CB) a súčasne zvyšuje svoj záväzok voči obchodným bankám na celaringových účtoch (rast pasív). U obchodných bánk je zachytenie opačné. Rastú pohľadávky na celaringových účtoch voči centrálnej banke (rast aktív) a zároveň sa znižuje hodnota dlhopisov (pokles aktív). Týmto spôsobom nevznikli nové peniaze a tak nemohlo dôjsť ani k zvýšeniu peňažnej masy meranej menovými agregátmi. Nevytvorili sa nové vklady. Kvantitatívne uvoľňovanie nezvýšilo kúpnu silu v ekonomike, a tak nemôže dôjsť ani k hyperinflácii, a ani k podpore hospodárstva.
Obchodné banky držia prebytočnú likviditu na účtoch rezérv a nemajú čo s ňou robiť a radi by sa jej skôr zbavili. Obchodné banky sú tak nútené držať prebytočnú likviditu na účtoch u centrálnej banky. Pojmy ako peňažný multiplikátor a menová báza v súčasnosti už nemajú čo robiť a zbytočne zavádzajú verejnosť a dokonca aj ekonómov. Peniaze nevznikajú žiadnou multiplikáciou vkladov. Empirické skúsenosti Japonska, USA a Eurozóny túto skutočnosť iba potvrdzujú.
V súčasnosti k masívnemu kvantitatívnemu uvoľňovaniu pristupuje americký FED. K 2. novembru 2011 mal v rozvahe 2 611 mld. vládnych dlhopisov nakúpených za účelom držania do splatnosti (outright). O masívnom kvantitatívnom uvoľňovaní sa dá hovoriť vďaka pomeru k celkovým aktívam v rozvahe FEDu, keď tieto vládne dlhopisy tvoria 92,4 % celkových aktív tejto americkej centrálnej banky. Za posledné roky tak došlo k obrovskému masívnemu skupovaniu štátnych dlhopisov, avšak k ovplyvneniu reálnych velíčin ako nezamestnanosť a produkt nedošlo. Nedošlo ani k ovplyvneniu nominálnych veličín a celková cenová hladina prakticky zostáva na nízkej hodnote. V rozpore je ekonómia hlavného prúdu, podľa ktorej by malo dôjsť k hyperinflácii. V súčasnosti k malému nákupu štátnych dlhopisov pristúpila aj ECB avšak u nej nedošlo k takému masívnemu kvantitatívnemu uvoľňovaniu ako v USA.
K 21. Októbru 2011 bol podiel cenných papierov rezidentov eurozóny na celkových aktívach iba 24,52 %. ECB má veľa priestoru k nákupu vládnych dlhopisov (Gréckych, Talianskych, Írskych, Španielskych) bez toho aby ovplyvnila ekonomiku. Probémom eurzóny však stále zostáva nezjednotnená výnosová krivka štátnych dlhopisov, čo politiku kvantitatívneho uvoľňovania obmedzuje. Zdá sa, že do budúcnosti politiku kvantitatívneho uvoľňovania napriek tomu, čaká aj Eurozónu.
