Afrika je kontinent s obrovskými zásobami nerastných surovín. Od uhlia v Južnej Afrike, cez diamanty v Sierra Leone, až po ropu v Nigérií. Najväčší, a asi jediný problém je politická nestabilita. Korupcia, sprenevera, občianske vojny a náboženské konflikty odpudzujú väčšinu investorov. Snaha pomôcť krajinám v podobe vojenskej alebo ekonomickej končí vždy katastrofou. Najlepším príkladom je Somálsko, ktorému pomáhali v 90-tych rokoch USA. Ľudský život tu nemá takmer žiadnu cenu a krajina je pod nadvládou teroristov a pirátov. Spojené štáty jednoducho označili misiu za nesplnenú, a tým to končí. Relatívna stabilita v krajinách ako Nigéria je vratká, stačí najmenšia iskra a krajina „vzplanie“ ako zápalka. Príkladom sú nedávno odťaté stovky hláv kresťanov na severe krajiny. Charitatívne organizácie liečia problémy, ale nehľadajú príčiny.
Čína sa na africký problém pozerá odlišne. Zistila, že cesta nevedie cez rôzne sankcie a diktovanie podmienok africkým vládam, ale cez ich obídenie. Jednoducho, Číňania prídu, postavia, uvedú do prevádzky a zaplatia si v podobe ropy alebo iného nerastného bohatstva. Zamestnanie nájde niekoľko miestnych, vláda z tohto obchodu takisto niečo získa a stabilita v krajine je nepochybne vyššia. Nedostatok odborníkov pri výstavbe riešia dovozom vlastnej pracovnej sily. Nevzniká priestor na korupciu, HDP rastie a krajina napreduje. Čínsku aktivitu v Afrike potvrdzujú aj fakty. Od roku 2001 rastie obchod medzi Čínou a Afrikou každoročne o cca 27 %, aj napriek kríze. V absolútnych číslach to je rast zo 6 mld. USD v roku 1999 na 112 mld. USD v roku 2010* ( odhadovaná hodnota, pozn. autora ).
V porovnaní s Európou je obchodná aktivita Číny v Afrike stále menšia. Euro-africká obchodná bilancia bola na úrovni 280 mld. euro v roku 2008 , čo je cca 3 krát viac ako má s Afrikou Čína. Pasívne saldo obchodnej bilancie sa medzi „starým kontinentom“ a Afrikou prehlbuje. Dovážame hlavne plyn a ropu, vyvážame najmä dopravné prostriedky. a chemikálie.
No pri nahliadnutí do „vnútra“ zistíme, že obchod s Čínou je aj o priamych investíciách a nie len výmene tovarov. Priame investície Číny smerujú hlavne do Angoly, ktorá má obrovské zásoby ropy. Viac ako 43 % z celkového exportu Afriky do Číny prúdi z Angoly a približne 80 % celkového exportu celej Afriky tvoria nerastné suroviny, najmä ropa. Európsky dovoz z Afriky tvorí z polovice ropa a zemný plyn. Všetko však za „tvrdé“ trhové ceny. Líbya, Alžírsko a Južná Afrika tvoria 54 % z celkového afrického importu do EU.
Čína si diktuje podmienky a jej postavenie je ďaleko vyššie ako to európske. Prečo? Pretože vystupuje ako jednotný celok, s jasným predstaviteľom a kopou peňazí. Európa sa nevie dohodnúť takmer na ničom, prezident Van Rompuy nemá žiadnu moc a to nehovoríme o jej dlhových problémoch. Jednoducho povedané, Čína vyhráva v každej oblasti. Úsmevným príkladom je jednanie s Líbyjským diktátorom Muammarom Kaddáfim. Táto krajina má nesmierne zásoby zemného plynu. No bez dopytu z Európy by s ním nemali čo robiť. Namiesto toho, aby Európa jednala ako celok a nenechala sa vydierať, do Kaddáfiho stanu sa postupne poklonkuje Berlusconi, Tony Blair alebo náš expremiér Fico, ktorí jednajú sami za seba a „padajú“ na kolená s vidinou plynu a ropy.
Prednedávnom sa objavila štúdia, ktorá mala vyriešiť európsku energetickú závislosť na Rusku a jadre. V pláne boli obrovské slnečné elektrárne na Sahare, rozprestierajúce sa vo viacerých krajinách severnej Afriky. Investícia za 400 mld. eur. Po takmer 2 rokoch sa nič reálne neudialo, štúdia „Desertec“ ostala na papieri s označením: nemožné pre politickú nestabilitu.
Prvou obeťou Číny sa stali Spojené štáty. Ich obchodná bilancia je od roku 2009 nižšia ako tá Africko-čínska. Na rade je Európa. Priame európske investície však môžu tento stav zmeniť. Projekt slnečných elektrárni toho môže byť jasným príkladom. Avšak „veľkohubé“ ciele, ako napríklad stať sa svetovou mocnosťou do roku 2010, nám nepomôžu a treba viac skutkov ako rečí.
Matúš Grega
matus.grega@investicne.sk
© Investičné Noviny
