Nedávno som dostal od jedného novinára otázku, či to, čo teraz zažívame, je koncom kapitalizmu. Takmer som sa rozosmial. Tu je moje vysvetlenie:
Práve sme svedkami niečoho opačného –teda konca intervencií a plánovanej ekonomiky. Ktokoľvek, kto tvrdí, že ide o koniec kapitalizmu, by sa mal znovu pozrieť jeho definíciu. Kapitalizmus je o tom, že peniaze, tovary a služby rozdeľuje a distribuuje trh. To čo tu máme teraz je pravým opakom. Politici zúfalo túžia zakryť skutočnosť privysokého dlhu, nízkej produktivity a príliš veľkej regulácie.
Nedochádza k tomu kvôli kapitalizmu, ale príčinou je naopak jeho nedostatok. Sociálna nerovnosť, ktorú tu máme, už nemôže ďalej rásť. Musíme si uvedomiť, že koncept tlačenia peňazí, alebo inak kvantitatívneho uvoľňovania je založený na efekte dotácií. Inými slovami robí bohatých bohatšími, aby ich to motivovalo k vyššej ekonomickej aktivite. To však nefunguje a ako som už mnohokrát vo svojich článkoch o porušení spoločenskej zmluvy vysvetlil, dôvodom je prílišné plánovanie a príliš veľa intervencií.
Čo je však ešte zaujímavejšie je to, že sme svedkami budúcnosti. Japonsko je totiž svetovým lídrom v zavádzaní ekonomických politík, takže to čo sa deje tam, prevezmú neskôr i ostatné regióny. Pred pár týždňami japonská centrálna banka Bank of Japan uznala, že kvantitatívne uvoľňovanie ekonomiku zachrániť nedokáže. To je zásadný fakt. Čo teda tlačenie peňazí nahradí?
Japonská centrálna banka sa nechala počuť, že výnosy desaťročných vládnych dlhopisov budú smerovať k nule. Je to de facto príprava na helikoptérové peniaze, hoci len nepriama. Predstavme si, čo nulový výnos bude znamenať pre politikov. Centrálna banka v podstate povedala zákonodarcom v Tokiu: Môžete zvyšovať fiškálny deficit zadarmo a koľko len chcete. Táto nekonečná možnosť produkovať stále väčší a väčší deficit nebude pritom mať žiadny vplyv na trhové sadzby, pretože bude opäť krytá štátnou intervenciou. Nebude teda fungovať žiadna záchranná brzda.
Myslím si, že je len otázkou času, kedy sa USA dostanú do recesie a zoberú zo sebou i rozvíjajúce sa trhy a Európu. Politici sa preto vydajú cestou Japonska.
Účinný recept na dosiahnutie ekonomického rastu a zníženie sociálnej nerovnosti pritom zostáva stále rovnaký. Píšem o ňom už celých sedem rokov. Jediný mandát na zmenu pomerov majú investície do vzdelania, infraštruktúry, zvyšovanie produktivity a posilňovanie trhových základov jednotlivých ekonomík.
Súčasný svet sa v parametroch ako rast, inflácia, rovnosť, obchodná výmena a celkový sentiment zhoršuje, no zmena prichádza. Nie je za ňou však pád kapitalizmu, ale naopak, podobne, ako v roku 1989, je to neschopnosť plánovaných ekonomík tvoriť budúcnosť.
Náklady kapitálu
Áno, všetko je to o nákladoch kapitálu. Nedovoliť mu plynúť na základe princípu marginálnych nákladov znamená kriviť ekonomiku, trhy a spoločnosť. Helikoptérové peniaze, ktoré nahradia politiku nulových sadzieb, kvantitatívne uvoľňovanie, teda tlačenie peňazí do ekonomiky, nie sú tým pravým riešením, ale čo sa dá robiť.
Aké budú dôsledky:
V prvom kvartáli budúceho roka dôjde k posilneniu amerického dolára. Vplývať na neho budú rastúce marginálne náklady peňazí, politika Fedu a imidž dolára ako bezpečného prístavu.
ECB pristúpi po novej recesii, do ktorej sa Európa na budúci rok dostane, k podobným krokom ako japonská centrálna banka – ako vždy, len s veľkým oneskorením.
Krivka výnosov bude rásť. Dôvodom budú vyššie ceny ropy, ale aj vyššie inflačné očakávania.
Volatilita sa vráti späť.
Valuácia globálnych akciových trhov klesne pod 100 denný kĺzavý priemer.
