“Topiaceho sa muža netrápi dážď” – Iránske príslovie.“
Toto príslovie vystihuje, prečo sa Irán a USA takmer zúfalo snažili dosiahnuť dohodu a zrušiť sankcie na iránsku ropu.
Sankcie uvalené na Irán v roku 2012 tamojšiu ekonomiku tvrdo postihovali a znižovali jej váhu a význam v regióne. Pre Washington je dnes stále ťažšie formulovať pre stredný východ ucelenú stratégiu zodpovedajúcu „špeciálnemu“ vzťahu spojených štátov k Izraelu, Saudskej Arábii, štátom Golfského zálivu a k Iránu. USA preto potrebujú vrátiť Irán späť do hry, obnoviť diplomatické a obchodné vzťahy a zároveň udržať svoju úlohu nositeľa ochrany a stability v regióne.
Je viacero možných interpretácií dohody s Iránom. Z obchodného hľadiska je však dominantný príbeh zvýšenia ponuky ropy.
Negatívny dopad – cena ropy pod tlakom
Irán dodával v tohtoročnom júli na trh 2,87 milióna barelov ropy denne (podľa štatistík International Energy Agency – IEA). Očakáva sa, že do druhého kvartálu 2016 to už bude 3,4 až 3,6 milióna, čo je navýšenie o 500 až 700 barelov denne. Táto nová ponuka zrazí ceny pod 40 dolárov (ropa WTI).
Na cenu ropy bude tlačiť jednak nová ponuka Iránu, ale zároveň aj americká ťažba. Z USA na trh sústavne prúdi o 700 tisíc až jeden milión barelov ropy denne viac ako minulý rok. Ďalej sú tu zásoby až 222 miliónov barelov, ktoré neustále udržujú cenu čierneho zlata dole. Globálna produkcia ropy tento rok predstavuje dovedna 95 miliónov barelov denne. V nasledujúcich dvoch rokoch by to mohlo podľa štatistík IEA byť o dva milióny barelov viac.
Čo to spôsobí? Nízke ceny utlmia ťažobnú aktivitu v regióne a budú tlačiť vlády, aby obmedzili investície a tvorbu pracovných miest v ropnom priemysle.
Saxo Bank očakáva, že dopyt po rope klesne v najbližších mesiacoch na svoje dno a bude tam až do prvého kvartálu budúceho roku. Potom by dopyt mohol vzrásť o dva milióny barelov denne, a možno i trochu viac, ak by sme mali byť pozitívni. Tento nárast bude znamenať, že Irán bude schopný exportovať viac a táto nadprodukcia sa stretne i so záujmom.
Na prelome rokov vidíme cenu na hodnote priemerne 50 dolárov za barel. Na budúci rok následne medzi 55 až 60 dolármi. Znamená to, že pre producentov najhoršie, či pre spotrebiteľov najlepšie, budú nasledujúce tri mesiace.
Pozitívny dopad – iránske kapitálové výdavky a turizmus
Predpokladáme, že Irán postupne splní všetky podmienky dohody. Aj tak zrušenie sankcií nebude znamenať, že krajina bude hneď od prvého dňa schopná zaplaviť svet novou ropou. Iránsky prístup ku kapitálu potrebného na investície do ropného priemyslu bol totiž v minulosti citeľne obmedzený a budú preto musieť nasledovať významné investície do infraštruktúry. Iránska vláda odhaduje, že bude potrebovať investovať do novej ropnej a plynárenskej infraštruktúry do roku 2020 až 200 miliárd dolárov. Časť z toho, zhruba sto miliárd, príde zo zmrazených rezerv.
Iránci začnú zároveň postupne viac cestovať. Niečo podobné sme videli v Číne alebo vo východnej Európe. Bude to znamenať potrebu nových investícií do turizmu v celom regióne Golfského zálivu. Ekonomická teória hovorí, že voľný obchod a otvorené hranice vytvárajú celkovo ekonomický prínos a nový potenciál.
Geopolitické riziko a čierne labute
Je však nemožné a naivné nebrať do úvahy aj možnosť pádu dohody. Takéto málo pravdepodobné ale významné riziko nazývame aj ako čierna labuť.
Izrael napríklad tvrdo bojuje proti dohode a snaží sa využiť svoj politický vplyv vo Washingtone, aby sa dohoda zrušila. Nateraz to vyzerá na vyrovnaný súboj. Prezidentovi Obamovi sa zatiaľ darí získavať hlasy poslancov potrebné na odsúhlasenie dohody, no ešte stále ich nie je dosť. Je tu potom ešte stále prezidentovo veto, ktorým by mohla byť dohoda ratifikovaná.
Štáty zálivu boli vo verejných hodnoteniach dohody s Iránom verbálne pozitívne. No vyzerá to zároveň, že u nich zrušenie sankcií vyvolalo i obavy z bezpečnosti. USA sa totiž stávajú energeticky nezávislé a hrozí pokles ich strategickej a vojenskej prítomnosti v regióne.
To ako dohoda s Iránom zmení región Golfského zálivu v nasledujúcich rokoch je zatiaľ neisté. Ak Irán splní všetky podmienky, posunie sa smerom k normalizácii a otvorí svoje hranice, dohoda posilní región. Viac otvorenosti, viac vplyvu a obchodných väzieb zlepší ekonomické podmienky nie len v tejto krajine, ale aj v celom regióne.
História hovorí, že čím viac biznisu sa robí cez hranice, tým sú zainteresované krajiny bohatšie. Uvoľnenie doteraz obmedzeného dopytu 77 miliónov Iráncov po zahraničnom tovare a službách môže byť v rokoch 2016 a 2017 veľmi pozitívnym faktorom pre silný regionálny rast.
Na druhej strane, keď bude dohoda znamenať jeden krok vpred a dva vzad, nie len Irán, ale celý región bude ekonomicky aj politicky strácať.
Mať plán a agendu je lepšie ako ich nemať. Aj keď plán nie je celkom správny, vždy reprezentuje pohyb správnym smerom. Irán a širší región môžu využiť energiu a zdroje k budovaniu pozitívnych zmien, ktoré sa z tamojších ekonomík od 60-tych rokov už vyparili.
Inými slovami, región sa netopí, no stojí v silnom daždi. Dúfajme, že to nebude znamenať potopu, ale zúrodnenie vyprahnutej zeme.
