Vo francúzskych prezidentských voľbách je veľmi zarážajúce, že väčšina kandidátov, najmä François Fillon a Emmanuel Macron, predložili na nadchádzajúcich päť rokov pomerne opatrný rozpočtový rámec. Pravdepodobne sa poučili z príkladu François Hollanda, ktorý vo svojej kampani v roku 2012 odprezentoval veľmi optimistické ekonomické prognózy, ktoré sa neskôr ukázali ako odtrhnuté od reality a s katastrofálnymi ekonomickými dôsledkami.
Súčasný prezident predpovedal rast HDP krajiny od roku 2014 na úrovni dvoch percent. Reálny rast však dosiahol len 0,9 percenta. Čo sa týka deficitu verejných financií, v roku 2017 bolo cieľom prezidenta dosiahnuť vyrovnaný rozpočet. Podľa oficiálnych prognóz by však realita mala byť na úrovni 2,7 percenta. V dôsledku zlého pochopenia ekonomickej situácie začal François Hollande zavádzať neprimeranú hospodársku politiku, pretože pod tlakom Európskej komisie bol nútený masívne zvýšiť dane.
Nezdravý optimizmus
Podobné negatívne dôsledky očakávam aj v prípade programu Marine Le Penovej. Až doteraz sa kandidátka krajnej pravice vyhýbala prezentácii svojho podrobného rozpočtového rámca, čo je jasným signálom, že strana si svojou hospodárskou politikou stále nie je istá. Jediné dáta, ktoré už boli zverejnené, potvrdili optimizmus založený na nereálnych a nevierohodných faktoch.
Národný front napríklad očakáva, že ekonomika na konci ďalšieho päťročného volebného obdobia porastie rýchlosťou dve až 2,5 percenta. Je dosť ťažké vysvetliť si, ako Národný front prišiel k tak vysokej úrovni rastu, hoci aj pri naplánovaných výdavkoch 86,5 miliardy eur. Neboli totiž predstavené žiadne reformy, ktoré by mohli nakopnúť hospodársku aktivitu a ktoré by napríklad pomohli vyriešiť kľúčový problém francúzskej ekonomiky – nízku produktivitu. V nadchádzajúcej päťročnici bude rast HDP pravdepodobne oveľa nižší. Senát očakáva priemerný rast ekonomiky do roku 2021 na úrovni 1,2 percenta.
Navyše, rozpočet neobsahuje niekoľko dôležitých výdavkov. Ide napríklad o desať percentné zníženie dane z príjmu, zníženie dane z nehnuteľností, alebo zvýšenie príspevku pre dospelých zdravotne postihnutých. Národný front sa snaží reagovať na kritiku a zdôraznil, že plánuje posilniť boj proti podvodom a daňovým únikom.
Táto iniciatíva v roku 2014 vrátila do rozpočtu 20 miliárd eur a takmer 21 miliárd v roku 2015, čo je významná suma, no predstavuje asi len jednu dvadsatinu súčasných výdavkov štátneho rozpočtu. Dokonca aj keby došlo k tomu najoptimistickejšiemu scenáru, nebude to stačiť na to, aby Národný front prefinancoval všetky svoje nové opatrenia.
V kontexte slabého rastu je preto takmer nemožné, aby sa deficit verejných financií zvýšil v prvej päťročnici len o jeden bod a aby následne začal klesať až na úroveň 1,3 percenta v roku 2022. Zníženie oficiálneho veku odchodu do dôchodku naspäť na 60 rokov, oproti súčasným 62 rokom, predstavuje sociálne opatrenie, ktoré bude mať na verejné výdavky pravdepodobne najhorší dopad a Európska komisia môže aktivovať procedúru nadmerného deficitu.
Neschopnosť merať ekonomické dôsledky odchodu krajiny z eurozóny
Najväčším problémom z pohľadu ekonóma je fakt, že je takmer nemožné zmerať ekonomický efekt programu Národného frontu. V skutočnosti sa náklady na vystúpenie krajiny z eurozóny nedajú merať ekonometrickými modelmi. Takáto „čierna labuť“ sa v novodobej histórii ešte neudiala. Isté však je, že odchod z eurozóny by viedol k prevodu štátneho dlhu na nový frank. Táto otázka ani tak nesúvisí s verejným dlhom, ale skôr so súkromným zahraničným dlhom domácností a firiem, ktorý dosahuje takmer 150 percent HDP (t.j. viac ako verejný dlh).
Je zrejmé, že zahraniční veritelia nebudú ľahko prijímať odchod od eura a jeho nahradenie tzv. opičími peniazmi, ktoré by spôsobili rad sťažností na medzinárodných jurisdikciách, čo by zablokovalo vstup kapitálu do krajiny.
Okrem toho by vystúpenie z eurozóny neprinieslo Francúzsku menovú nezávislosť a suverenitu. Marine Le Penová opakovane zdôraznila, že nový frank by sa začlenil do koša mien podobne ako dnes euro. Avšak táto mena by nebola imúnna voči špekuláciám. V prípade ak si trh bude myslieť, že kurz neodráža reálnu ekonomickú situáciu krajiny, investori na menu zaútočia, podobne ako tomu bolo v prípade britskej libry v roku 1992.
Za týchto okolností by nový frank devalvoval aspoň o 20 percent. Francúzsko by sa rýchlo dostalo do neudržateľnej situácie. Krajiny by už nemala nad sebou ochranný štít ECB a bola by voči medzinárodným špekuláciám úplne bezmocná.
Vždy keď je strana Národný front konfrontovaná s otázkou, že nový frank by mohol rapídne zdevalvovať, odpoveďou je, že by to umožnilo znovuzískať konkurencieschopnosť. Domnieva sa, že by to bolo najlepším riešením, ako predísť znehodnoteniu domácich platov, ako tomu bolo v prípade Portugalska a Španielska.
Áno, nemožno poprieť, že Francúzsko má problém konkurencieschopnosťou, avšak devalvácia meny by do ekonomiky priniesla len dočasný závan čerstvého vzduchu (s vedomím zvýšených nákladov dovozu, najmä pokiaľ ide o ropné výrobky, čo by malo negatívny dopad na ekonomiku ako celok). Krajina v tejto chvíli nečelí žiadnym znepokojujúcim inflačným tlakom, ale devalvácia by jednoznačne zvýšila tlak na zvyšovanie cien. Národný front sa paradoxne stavia do pozície „obrancu kúpnej sily francúzskeho ľudu“. No pri pohľade na odchod krajiny z eurozóny by došlo k presne opačnému javu. V dôsledku inflácie by sa kúpna sila obyvateľov Francúzska znížila.
Protekcionizmus je riešenie
Protekcionizmus nie je v rámci programu Národného frontu novou témou. Nie sme ďaleko od pravdy, ak povieme, že protekcionizmus Marine Le Penovej bol inšpiráciou pre Donalda Trumpa. Dlhé roky sa protekcionizmus spomína ako najlepšie riešenie, ako zastaviť francúzsku deindustrializáciu. Podiel priemyslu na HDP sa totiž v krajine od roku 1960 znížil z 25 percent na dnešných desať percent. Novinkou ale je, že protekcionizmus sa tiež vníma aj ako prostriedok na financovanie sociálnych opatrení. Strana navrhuje v podstate dve reformy:
- Daň z nových zmlúv podpísaných zahraničnými zamestnancami na účely financovania podpory v nezamestnanosti. Táto myšlienka naozaj nie je nová a je zdieľaná niekoľkými francúzskymi politickými stranami (vpravo aj vľavo) v boji proti Bolkesteinovej smernici a pracovnej mobilite v rámci EU.
Napríklad mnohí politici z „Les Républicains“ (pravé krídlo) silno podporujú zavedenie zákona, ktorý donúti zamestnancov na stavbách hovoriť po francúzsky, alebo aspoň zabezpečiť prekladateľa, ktorý automaticky zvýši mzdové náklady. Postoj Národného frontu je však zavádzajúci z dvoch hlavných dôvodov.
Po prvé, príchod zahraničných pracovníkov do krajiny sa považuje za prejav atraktivity ekonomiky. Po druhé, Francúzsko pociťuje nedostatok pracovných síl v mnohých odvetviach. Podľa Francúzskej asociácie zamestnávateľov sa takmer tretina firiem v priemyselnom sektore stretáva s problémami náboru.
Francúzskym cieľom (alebo chybou) bolo vzdelávať študentov v odboroch profesor, psychológ, alebo dokonca ekonóm, zatiaľ čo krajina potrebuje viac inžinierov, IT vývojárov a zváračov. Ak spoločnosti nenájdu zručnosti na domácom trhu, je úplne normálne, že firmy hľadajú vhodných pracovníkov za hranicami.
- Daň na dovoz tovarov a služieb vo výške troch percent, ktorá by sa vzťahovala na krajiny, ktoré nerešpektujú sociálne štandardy, ako je napríklad Čína. Národný front dúfa, že táto daň prinesie približne 15 miliárd eur, ktoré sa použijú na kompenzáciu nízkych miezd a malých dôchodkov. Ako je už u Národného frontu bežné, ten predpokladá dohodnutie nových obchodných aj colných pravidiel na európskej úrovni.
Tento krok by mal bezprostredne dva negatívne dopady. Cieľová krajina by mohla zaviesť podobné odvetné opatrenia, ktoré by mohli poškodiť francúzske obchodné vzťahy, išlo by najmä o Čínu. Navyše dodatočné náklady tejto dane by pravdepodobne znášali spotrebitelia, čo by nakoniec znížilo plánovaný pozitívny dopad na pracujúcu triedu a kúpnu silu dôchodcov.
Autor: Christopher Dembik, ekonóm Saxo Bank
