Takzvaný Trumpov efekt je len špekulatívna bublina. Rovnako ako u všetkých bublín, aj táto nakoniec praskne a to vtedy, keď si investori uvedomia, že nový prezident nie je schopný dodržať svoje sľuby. Doteraz najviditeľnejší okamžitý účinok víťazstva D. Trumpa bol nárast úrokových sadzieb (od 8.novembra plus 50 bázických bodov na 10 ročných amerických dlhopisoch).
Investori už teraz predpokladajú, že hospodárska politika D. Trumpa bude spôsobovať rast cien. Trh sa teda naladil optimisticky. Ak sa však pozrieme na protekcionistické plány, ktoré nový prezident potvrdil hneď vo svojom inauguračnom prejave: „Musíme chrániť naše hranice pred ničivým účinkom iných krajín, ktoré vyrábajú naše produkty, okrádajú naše spoločnosti a ničia našu prácu. Kupujte americké výrobky a zamestnávajte Američanov,“ vidíme, že návrat do reality môže byť pre investorov brutálny.
V globalizovanom svete je totiž život krajín, ktoré zaviedli protekcionizmus, ekonomicky veľmi nákladný a neefektívny.
1. Americká ekonomika v skutočnosti D.Trumpa nepotrebuje
Prvá otázka, ktorú si treba položiť je: Potrebuje americká ekonomika skutočne D. Trumpa? Ekonomické kroky jeho predchodcu Baracka Obamu sú totiž veľmi pozitívne:
- Ekonomické ukazovatele sú pomerne solídne. Barack Obama a Janet Yellenová zanechali hospodárstvo v dobrom zdravotnom stave a v mnohých ohľadoch silnejšej ako pred rokom 2008, najmä pokiaľ ide o finančný sektor. Toto je Obamove dedičstvo.
- Trh práce sa blíži k plnej zamestnanosti. V posledných dvoch rokoch sa na trhu práce vytvorilo 4,9 milióna pracovných miest, čo viedlo k nezamestnanosti vo výške len 4,7 percenta. Dokonca aj v skupine obyvateľov, ktorá je zvyčajne najviac postihnutá neistotou, bolo vidieť v posledných mesiacoch zlepšenie. V dôsledku toho klesla na konci minulého roka nezamestnanosť Američanov vo veku 25 až 34 rokov po prvý krát od septembra 2008 pod 22 percent. Napriek nedávnemu zlepšeniu, miera účasti na trhu práce zostáva nízka (62,7 percenta v decembri), čo znamená, že ekonomika USA v skutočnosti ešte nedosiahla plnú zamestnanosť, aj keď už od toho nie je veľmi ďaleko.
- „Dobrá“ inflácia je späť. Na rozdiel od eurozóny nie je v USA rast inflácie spôsobený vyššími cenami energií, ale aj zvýšením priemerných miezd (+0,4 percenta v decembri). Z toho vyplývajú aj ťažkosti zamestnávateľov nájsť kvalifikovaných pracovníkov. Rovnováha síl medzi zamestnávateľmi a zamestnancami sa postupne presúva v prospech zamestnancov, čo je skôr pozitívny signál. Môžeme sa domnievať, že vyššia inflácia (na tento rok sa odhadujú dve percentá ) by mohla znížiť dlhovú záťaž amerických domácností (asi 12,29 biliónov dolárov) a obmedziť riziká spojené s bublinou nákladov na americké vzdelávanie (podľa FEDu to predstavuje viac ako 1,23 biliónov dolárov).
No kroky B. Obamu neboli vždy len pozitívne. Jeho hlavné hospodárske zlyhanie spočíva v neschopnosti bojovať proti nárastu nerovnosti, čo je kľúčový faktor, ktorý vysvetľuje víťazstvo D. Trumpa. V skutočnosti sa podiel príjmov najbohatšieho jedného percenta dostal na najvyššiu úroveň od konca roka 1930.
Ale ani ekonomické opatrenia navrhované D. Trumpom zjavne nie sú schopné riešiť otázku nerovnosti. Hrozí teda hnev jeho voličskej základne. V skutočnosti dávajú ekonomický zmysel len dva ekonomické projekty: výdavky na infraštruktúru a v menšej miere aj daňové škrty.
Plánované výdavky na infraštruktúru v hodnote 1,5 bilióna dolárov vychádzajú z odporúčaní Amerického spolku stavebných inžinierov. Ten uvádza, že do roka 2020 bude na zachovanie existujúcej infraštruktúry nutné vynaložiť takmer 3,6 bilióna dolárov. Tento program by mohol pomôcť posilniť produktivitu, čo je pre USA dlhodobou výzvou. Zároveň by sa tým predĺžil ekonomický cyklus.
Avšak žiadna záruka, pokiaľ ide o jeho implementáciu programu, neexistuje. Všetko stojí na dobrej vôli kongresu a republikánskej strany. Prezident D. Trump spočiatku plánoval financovať investície do infraštruktúry výhradne zo súkromných zdrojov, avšak nedávno zmenil rétoriku, a teraz žiada rezort, aby si požičal peniaze vydaním 50 a sto ročných vládnych dlhopisov.
Hoci sa republikánska strana a prezident zhodujú pri pláne zrušiť Obamacare, môže k nesúladu môže dôjsť práve pri týchto investíciách. Prinesú totiž výrazné navýšenie amerického verejného dlhu. Preto práve by sa hovorca Snemovne reprezentantov USA, Paul Ryan, mohol stať počas funkčného obdobia D. Trumpa stať reálnym vodcom opozície.
Plán zníženia daní je politicky viac konsenzuálny. Z historického hľadiska viedli daňové úľavy k nárastu spotreby, a to najmä zo strany tých najchudobnejších a dlhom zaťažených domácností. Až takmer 70 percent na daniach z ušetrených peňazí domácnosti väčšinou minú v nasledujúcich mesiacoch. Riziko premeny na úspory je pomerne nízke.
Jediným citeľným rozdielom oproti predchádzajúcim obdobiam bude to, že opatrenie bude zavedené mimo krízy. Preto môžeme predpokladať, že viac ako je obvyklé, môžu byť peniaze ponechané najmä v domácnostiach strednej triedy.
2. Nová éra konfliktov
Druhá otázka, ktorú bude potrebné zvážiť, je vzťah D. Trumpa k hlavným partnerom USA. Malým náznakom do budúcnosti by mohol byť obľúbený Trumpov citát z Biblie: „oko za oko, zub za zub“. Je takmer isté, že súčasné prezidentské obdobie prinesie novú éru konfliktov doma aj v zahraničí.
Americký prezident je však predovšetkým obchodník, nie „šialenec“, ako ho prekrstil jeden môj belgický kolega. Je to oportunista, ktorý bude potrebovať všetky užitočné spojenectvá, čo by mohlo spočiatku vážne zmiasť európskych partnerov.
Pokiaľ ide o obchod, D. Trump sa prezentuje ako zástanca protekcionizmu. Nejde však len o pózu, ako si mnohí mylne myslia, ale o skutočné presvedčenie. Už na konci 80.rokov D. Trump verejne vystupoval proti dohodám o voľnom obchode. Protekcionizmus je s politickou históriou Spojených štátov amerických nezvratne spätý. Ekonomický rozvoj tejto krajiny bol devätnástom storočí do značnej miery vybudovaný práve tejto politike.
Medzi rokmi 1812 až 1949 vzrástlo priemerné clo na dovoz z 25 na 40 percent. Nezabránilo to pritom masívnemu nárastu bohatstva. Tento úspech môžeme z veľkej časti vysvetliť na teórii o veľkosti národov. Tá tvrdí, že existujú určité prínosy plynúce z veľkosti krajiny a sú postavené na úsporách z rozsahu. Domáce firmy majú lepšie výsledky, ak majú prístup na veľký trh. Táto teória tvorila základ pre vznik veľmi konkurenčného výrobného sektora v 19.storočí.
Avšak v globalizovanom svete už toto pravidlo neplatí. Z protekcionizmu sa v podstate stáva daň uvalená na domácnosti, pretože dovážaný tovar je príliš drahý. Ak niekto verí, že rozvinutá krajina, ako USA, môže vyprodukovať akýkoľvek tovar ad A do Z bez zvýšených nákladov, je to čistá ilúzia.
Zatiaľ sa D. Trump zameral na Mexiko, čo je ľahký cieľ, pretože 80 percent exportu smeruje do USA. Skutočným cieľom nového prezidenta je však Čína. Tá bude ďaleko tvrdším súperom, ako južný sused.
Ak to bude nutné, Čína si bude môcť vybrať z dvoch možností, ako v obchodnej vojne voči USA postupovať:
- Môže sa rozhodnúť nakúpiť menej amerických štátnych dlhopisov, čo by viedlo k zvýšeniu úrokových sadzieb a skomplikovaniu Trumpovho plánu obnovy infraštruktúry.
- V prípade obchodného sporu (napr. zvýšenia colných taríf) sa môže obrátiť na orgán riešenia sporov Svetovej obchodnej organizácie (WTO), čo by znamenalo dlhý a zložitý proces, ktorého výsledok by bol pre Spojené štáty záväzný. V prípade neuposlúchnutia by mohlo dôjsť aj k odchodu krajiny z tejto medzinárodnej organizácie. To by bolo ekonomicky dosť nebezpečné riešenie. WTO totiž celkom dobre chráni aj amerických exportérov.
Silnejší dolár, no dokedy?
Pokiaľ ide o monetárnu politiku, konflikt medzi D. Trumpom a J. Yellenovou nie je nijako neobvyklý. Stačí si spomenúť na konflikt medzi prezidentom Jimmom Carterom a vtedajším guvernérom FEDu Arthurom F. Burnsom na konci 70.rokov, ktorý viedol k tomu, že jeho mandát nebol obnovený.
Súčasná situácia ponúka niekoľko podobností. Rivalita, ktorá sa prejavila počas kampane a vyhrotila sa do otázky nezávislosti FEDu, vtedy po nástupu prezidenta J. Cartera viedla k výraznej kritike monetárnej politiky.
Súčasný konflikt sa určite dotkne normalizácie súčasnej monetárnej politiky Fedu. Trumpova politika obnovy infraštruktúry potrebuje nízke sadzby, ktoré majú dosiahnuť nízke náklady na pôžičky. FED však jasne plánuje ďalšie zvyšovanie úrokových sadzieb, možno dokonca rýchlejšie, než trh predpokladá.
Janet Yellenová ako aj všetci kandidáti na voľnú guvernérsku stoličku FEDu (Glenn Hubbard, John Taylor, tvorca známeho Taylorovho pravidla, a Kevin Warsh) podporujú vyššie úrokové sadzby. Neodvratný odchod J. Yellenovej na konci jej obdobia vo februári 2018 teda v žiadnom prípade nezaručuje, že jej nástupca bude prianiam Bieleho domu naklonený viac.
Výrazné napätie medzi D. Trumpom a FEDom, ktoré sa bude na verejnosti prepierať, by mohlo ohroziť komunikáciu medzi centrálnou bankou a trhmi, čo by malo negatívny vplyv na prenos monetárnych opatrení.
Vplyv na eurozónu
Trh sa zhoduje v tom, že rozdiely v monetárnej politike ECB a FEDu povedú k posilneniu dolára a oslabeniu eura. V krátkom období je pomerne ťažké povedať, či by niečo mohlo rast dolára ohroziť. V strednodobom horizonte je však nepravdepodobné, že by tento trend vydržal. Trumpova ekonomická politika a to aj keby ju realizoval len čiastočne, by mala viesť k rastu úrokových sadzieb a rastúcim inflačným tlakom.
Aby USA prekonali toto obdobie, nebudú mať inú možnosť ako devalvovať, čím by exportovali infláciu svojim obchodným partnerom. Jedná sa o tie isté kroky, aké urobili Nixon v 70.rokoch a Regan v 80.rokoch minulého storočia pod tlakom amerického priemyslu.
Pre eurozónu by to znamenalo nový cyklus rastúcich úrokových sadzieb, silnejšie euro a nárast inflácie. Negatívne by to ovplyvnilo nákupnú silu domácností, najmä v krajinách s nízkym rastom, ako napríklad Francúzsko.
Za týchto podmienok bude musieť ECB udržať svoj akomodatívny postoj dlhšie ako mala pôvodne v pláne, čo by mohlo viesť k rastu napätia medzi zástancami Maria Draghiho a Nemeckom, ktoré volá po ukončení opatrení.
Nebezpečenstvo, ktoré D .Trump pre tento rok predstavuje je skutočné. Avšak ešte väčším nebezpečenstvom, ktoré však investori ignorujú, je možnosť otvorenej krízy v rámci ECB, pokiaľ ide o smerovanie monetárnej politiky.
Autor: Christopher Dembik, ekonóm Saxo Bank
