Septembrové status quo Federálneho rezervného systému (Fed) potvrdilo, aké ťažké je pre centrálne banky ukončiť mimoriadne opatrenia, ktoré zaviedli v reakcii na krízu v roku 2008.
Váhanie predsedníčky Fed Janet Yellenovej a chaos, ktorý na trhu panuje od augusta ako by potvrdzovali, že zastaviť ústretovú monetárnu politiku je nemožné, ak sa nezmierime s tým, že by takýto krok spustil novú globálnu krízu.
Trhy si zvykli na dlhodobo nízke úrokové sadzby, čo viedlo v rokoch 2008 až 2015 k nárastu verejných a súkromných dlhov na 57 biliónov USD. Prudký nárast verejného dlhu predstavuje takmer polovicu tohto rastu. Je to výsledok fiškálneho stimulu a opatrení prijatých na záchranu celosvetového bankového systému. V najvyspelejších krajinách vzrástla tiež zadlženosť domácností, s výnimkou USA, kde sa finančná situácia domácností zlepšila v dôsledku nesplácania hypotekárnych úverov na bývanie.
Fed si je vedomý, že príliš rýchly a príliš vysoký rast úrokových sadzieb by mohol mať následky podobajúce sa odpáleniu nukleárnej bomby. Celý systém by sa mohol zrútiť a nie je vôbec isté, či by centrálne banky tentoraz boli schopné požiar uhasiť. Ich úderná sila sa zmenšila, pretože ich súvahy sú vystavené vplyvu fluktuácií trhu a ich dôveryhodnosť výrazne utrpela, pretože nimi prijaté opatrenia nepriniesli posilnenie ekonomiky.
Návrat finančného prebytku
Rovnaké chyby, ktoré viedli k finančnej kríze, sa teraz po celom svete znovu opakujú. Prístup k úverom, ktorý bol určitú dobu sťažený, sa opäť zjednodušuje, čo vedie k nadmernej zadlženosti a špekulatívnym bublinám. V Spojených štátoch môžu klienti, ktorí nakupujú prvýkrát, získať úvery pokrývajúce až 97 % hodnoty ich nákupu. V Spojenom kráľovstve sa trh s bývaním uberá, vďaka programu na podporu prvého nákupu, ktorý bol zavedený v roku 2012, rovnakým smerom. Program sa stretol s takým úspechom, že polovica hypotekárnych úverov patrí klientom nakupujúcim prvýkrát. Taký podiel sa nevyskytol od roku 2000.
Ambície Davida Camerona urobiť zo Spojeného kráľovstva krajinu vlastníkov sa blíži k naplneniu. Ľahší prístup k úverom, najmä pre záujemcov nakupujúcich prvýkrát, sa systematicky využíval ako politická odpoveď, ktorá mala uspokojiť všetkých tých, na ktorých globalizácia zabudla.
Počas posledných 20 rokov iba dve časti svetovej populácie zaznamenali rast svojich príjmov: Číňania a horné jedno percento. Na druhej strane spektra sa nachádza stredná a pracujúca trieda v západných krajinách a chudobnejší občania, pre ktorých má rastúci objem obchodnej výmeny a odstránenie opatrení obmedzujúcich obchodovanie len málo badateľný ekonomický prínos.
Stagnujúci príjem ich prinútil požičiavať si za atraktívne sadzby, aby si udržali svoj životný štandard, ktorý doteraz zabezpečoval sociálny zmier. Táto záplata, ktorú politické autority objavili, je však klamná. Ak by
prišlo čo i len k miernemu zvýšeniu úrokových sadzieb, najmenej stabilné domácnosti nebudú schopné splácať svoje dlhy, čo bude mať negatívny vplyv na dopyt a ekonomickú aktivitu.
Rastúca príjmová nerovnosť
Aj keby európske HDP v nasledujúcich rokoch rástlo o dve percentá ročne, čo by viedlo k poklesu nezamestnanosti, bol by tento rast len krátkodobým úspechom, pretože finančný systém sa v skutočnosti neunavil a nevyčerpal, čím ani nezačal naozajstný boj proti nerovnosti. Žijeme uprostred obrovskej špekulatívnej bubliny, možno väčšej ako v roku 2007, ktorá je výsledkom vzostupu tieňového bankovníctva a kvantitatívneho uvoľňovania zo strany centrálnych bánk.
Môžeme poďakovať ekonómovi Thomasovi Pikettymu za to, ako si uťahuje z postavy rentiera, podobne ako to pred desaťročiami robil John Maynard Keynes, ale jeho dlhodobá analýza zanedbáva nerovnomerné rozdelenie príjmov, a to napriek skutočnosti, že táto situácia dostatočne vysvetľuje minulú krízu aj krízu, ku ktorej práve smerujeme.
V období 1914-1950 došlo k bezprecedentnému zníženiu príjmovej nerovnosti, avšak tento vývoj sa následne prudko zastavil. Mzdový rozdiel medzi tými, ktorí majú prístup k znalostiam a technológii a tými, ktorých vedomosti nie sú dostačujúce pre vysoko kvalifikované pracovné pozície sa zväčšuje a bude sa naďalej zväčšovať s postupnou digitalizáciou a robotizáciou ekonomiky. Táto zvyšujúca sa príjmová nerovnosť vysvetľuje, prečo dopyt, ktorý je vo vyspelých ekonomikách tradičným podporným faktorom, už nestačí k opätovnému naštartovaniu rastu.
K dispozícii nie je žiadne rýchle riešenie, ktoré by vyburcovalo lepšie rozdelenie bohatstva. Všetci vedia, že udržiavať dlhšie nízke úrokové sadzby nie je riešením. Je to len vytváranie podmienok pre ďalšiu finančnú krízu. Z tohto pohľadu si rozhodne musíme zvyknúť na to, že kapitalizmus bude zažívať stále častejšie dramatické zmeny vzhľadom na skutočnosť, že domácnosti nie sú pripravené akceptovať obmedzenia svojho konzumu a že politici sa zdráhajú zamerať na kľúčové problémy.
Autor: Christopher Dembik, ekonóm Saxo Bank
