Využijem ponúknutý priestor, aby som sa nahlas spýtal, kde máme opicu, či pardón, gorilu! Veľký krik, štrajky, vulgarizmy, banány a nakoniec kniha.
Presne som vedel, že takto skončí ďalšia z väčších politických afér na Slovensku, no v kútiku duše som akosi veril, že konečne niečo zmeníme!
Dnes sa obzerám doprava, doľava, no žiadnu zatknutú opicu či napenenú gorilu v klietke nevidím. V tom nasleduje amok a hromženie, avšak vedomá úvaha mi našepkáva, že za to všetko môžeme opäť iba my. Už o nej ani nepočujem hovoriť tak ako predtým, keď som o opičiakoch počul na každom rohu.
Možno som zvláštny, no chýba mi. Chýba mi, ako sme sa vedeli konečne ako národ postaviť a doslova “nahúkať” na tento skazený a skorumpovaný slovenský systém. Bolo to niečo, čo nás konečne po dlhšej dobe spojilo. Dnes nás akurát spájajú relácie typu Farma (ach jaj).
Prečo sme tak stíchli? Už žiadne online búrlivé diskusie, žiadne demonštrácie s výstižnými transparentmi. Na záver mi zostáva len smutne skonštatovať, že o rok, o dva si na nejakú prachom zapadnutú gorilu ani nespomenieme.
Tento príspevok bol zaslaný do našej rubriky “Postreh od nášho čitateľa”. Neváhajte nám poslať Váš postreh -> Pridať postreh
Autorom príspevku je hlasZľudu.
máš uplnu pravdu..opäť sme to nezvladli..dodnes tu mali byť zavrete gorily a my sme sa mali nadalej burit..miesto toho je vsetko opat OK..ach jaj Slovensko