Na konci 19. storočia sa ekonómovia zhodovali v tom, že Argentína má pred sebou zlatú budúcnosť. Bežne sa v tej dobe používalo prirovnanie: bohatý ako Argentínčan. Je preto až neuveriteľné, že táto kedysi prosperujúca juhoamerická krajina dnes zápasí s chudobou a infláciou na úrovni 124 percent.
Na konci druhej svetovej vojny bolo argentínske peso popri britskej libre a americkom dolári považované za jednu z najstabilnejších mien na svete. Krajina v tom čase prekvitala, najmä vďaka produkcii hovädzieho mäsa, pšenice a iných poľnohospodárskych komodít. Ďalším plusom bola vzdelaná pracovná sila, ktorú tvorili najmä európski prisťahovalci a ich potomkovia. V Argentíne bolo viac áut na osobu ako vo Francúzsku, viac telefónnych liniek ako v Japonsku a pod ulicami v Buenos Aires uháňalo metro.
Obdobie pred prvou svetovou vojnou bolo obdobím bezprecedentnej globalizácie a voľného obchodu, ktoré Argentínčania naplno využili. Krajina mala bohatú zásobu rôznych zdrojov, vďaka čomu prosperovala prostredníctvom exportu do zvyšku sveta. Malo to však nevýhodu – rozmach závisel na situácii vo zvyšku sveta. Keď sa globálna éra voľného obchodu a ekonomického liberalizmu stala obeťou vojny a následnej depresie, Argentína odštartovala svoj dlhodobý úpadok.
Nástup perónizmu
V marci roku 1946 sa k moci dostal bývalý generál a populista Juan Domingo Perón. Jeho politická filozofia, dnes známa ako perónizmus, bola založená na veľkorysých vládnych výdavkoch a arogantnej regulácii ekonomiky. A keď už nič iné nefungovalo, stačilo sa zadlžiť, tlačiť peniaze a nechať infláciu voľne rásť. Do roku 1949 Perón strojnásobil štátne výdavky a kým bol v roku 1955 vyhnaný z úradu, zdvojnásobil počet štátnych zamestnancov.
Po roku 1968 sa začala krajina výrazne zadlžovať, k čomu dopomohla aj vojenská diktatúra a nezmyselná vojna o Falklandy. Argentínske hospodárstvo nedokázali stabilizovať viaceré vojenské a demokratické vlády, ktoré prinášali úplne odlišné politiky. Medzi rokmi 1930 až 1983 zotrvali prezidenti v úrade v priemere len 2 roky. Ceny prudko rástli a do módy sa čoraz viac dostávalo slovo hyperinflácia.
V roku 1983 sa k moci dostal prvý demokraticky zvolený prezident Raúl Alfonsín. Síce sa zaslúžil o demokratizáciu spoločnosti, nedokázal zastaviť hlbokú ekonomickú krízu. Následné protesty a rabovanie obchodov ho v roku 1989 prinútili opustiť úrad.
Jeho nástupcom sa stal perónista Carlos Menem, ktorý dosiahol dohodu s Medzinárodným menovým fondom (MMF). Menem spustil privatizáciu štátnych podnikov a otvoril ekonomiku pre zahraničných investorov. Zisky z privatizácie sa ale tajomne vytrácali a korupcia prenikala do celej spoločnosti.
Naviazanie pesa na dolár
Po masívnom nahromadení verejného dlhu a období vysokej inflácie sa argentínska vláda rozhodla naviazať svoju menu na americký dolár. Cieľom tohto kroku bolo skrotiť infláciu a zlacniť import cez hodnotnejšiu menu. Naviazanie na dolár však malo katastrofický dopad na export. Navyše to znamenalo, že krajina viac nemohla tlačiť peniaze a financovať tak svoje výdavky, čo viedlo k ešte väčšiemu zadlženiu.
V rokoch 1992 až 1999 vzrástli štátne výdavky až o 50 % a do roku 2001 dosiahol dlh Argentíny neuveriteľných 160 miliárd dolárov. Nekontrolovateľná korupcia a obavy, že sa nákaza z finančných kríz v Ázii a Rusku prenesie aj na túto juhoamerickú krajinu, vyústili k odlivu kapitálu. Stabilita domácej meny, ktorú Menem používal na krotenie inflácie, sa ukázala ako neudržateľná.
Blížiaci sa bankrot
V roku 1999 sa k moci dostal Fernando de la Rúa, ktorý krajinu preberal vo veľmi zlom stave. Navyše, jeho politický kapitál začal slabnúť len pár mesiacov po nástupe do úradu, keď bola jeho administratíva obvinená z podplácania senátorov, aby schválili reformu zákona práce.
Kríza definitívne vypukla v roku 2001. Na ľudí doliehali tvrdé reformy, nezamestnanosť vyletela nad 20 % a objavili sa správy o tom, že v krajine sa šíri hlad. Tisíce mladých, vzdelaných Argentínčanov emigrovali do Európy za starými rodičmi. Tvárou v tvár hrozným vyhliadkam začali Argentínčania húfne vyberať svoje úspory z bánk, čo viedlo k čiastočnému zmrazeniu bankových vkladov. V krajine sa rozpútali občianske nepokoje a došlo k násilným stretom medzi demonštrantami a políciou, čo si vyžiadalo niekoľko mŕtvych. De la Rúa v decembri 2001 rezignoval a z úradu utiekol na helikoptére.
Keďže Argentína už nespĺňala podmienky rozšíreného programu podporovaného MMF, finančná inštitúcia sa rozhodla pozastaviť výplatu ďalšej pomoci. Krajina prestala splácať svoje medzinárodné záväzky a 22. decembra prezident Rodriguez Saá vyhlásil bankrot.
Následná hospodárska a politická kríza bola pravdepodobne tou najhoršou od získania nezávislosti krajiny. Argentínske peso stratilo tri štvrtiny svojej hodnoty, nezamestnanosť presiahla 25 % a polovica obyvateľstva sa ocitla pod hranicou chudoby. V priebehu necelých dvoch týždňov sa v Argentíne vystriedalo až päť prezidentov. Pozitívom je, že v rokoch 2003 až 2015 sa ekonomika Argentíny vrátila k rastu. Podľa ekonómov tomu dopomohol boom cien komodít (vďaka čínskemu dopytu) a tiež slabá mena, ktorá podporila export.
Nenávidený MMF
Po kríze v roku 2001 mnohí Argentínčania obviňovali a dodnes obviňujú MMF z toho, že v krajine zaviedol tvrdé reformy, ktoré ešte viac prehĺbili hospodársku krízu. Je známe, že Medzinárodný menový fond často podmieňuje poskytnutie pôžičiek vládnymi reformami, ktoré majú obmedziť rastúci deficit. To sa následne premieta do úsporných opatrení, nižších dotácií a vládnych výdavkov, na čo verejnosť reaguje nespokojnosťou.
V roku 2001 v čase bankrotu bol vzťah medzi Argentínou a MMF naozaj napätý. Sám MMF neskôr priznal viaceré nedostatky, vrátane neschopnosti identifikovať slabé miesta v argentínskej ekonomike počas rokov jej rozmachu. Ako uviedol jeden z organizátorov argentínskych protestov, Argentínčania uvedomujú, že slová „Medzinárodný menový fond“ im vždy priniesli viac nešťastia a viac závislosti.
Zdá sa, že Argentína sa doteraz nedokázala pozviechať z minulých hospodárskych a politických kríz. Hrubý domáci produkt sa za posledné štyri roky prepadol o zhruba 40 %, inflácia tu dosahuje 124 % a podiel ľudí žijúcich v chudobe sa za posledných 50 rokov dostal zo štyroch na 41 %. Navyše, tamojšej centrálnej banke už došli takmer všetky rezervy v cudzích menách. V súčasnosti krajina dlží 398 miliárd dolárov.
Zdroje: dw.com; worldfinance.com; reuters.com;
 |
