Od roku 2014 mala Európska únia dostatok času na zníženie energetickej závislosti od Ruskej federácie. Namiesto toho dovoz plynu a ropy z Ruska ešte zvýšila. Konflikt na Ukrajine je budíček pre EÚ aby začala diverzifikovať svoje energetické zdroje. Nestane sa to zo dňa na deň. Riešení je našťastie niekoľko.
Rusko v súčasnosti produkuje 10,1 milióna barelov ropy denne, z čoho 5 miliónov exportuje do celého sveta v surovej forme. Takmer polovicu z toho berie EÚ. Najzraniteľnejšími krajinami EÚ sú Nemecko (pre rafinérie), Holandsko a Poľsko. Predstavujú 48 % celkového exportu ruskej ropy. Rusko tiež do EÚ dováža 46,8 % zemného plynu do oproti 32 % v roku 2012.
Vyššia energetická závislosť EÚ od Ruska je čiastočne dôsledkom ekologickej transformácie, ku ktorej sa EÚ zaviazala v posledných rokoch. EÚ aktívne presadzuje obnoviteľné zdroje energie, ktoré nedokážu zabezpečiť neprerušovanú dodávku zdroja energie, pričom presadzuje zatvorenie jadrových reaktorov (napríklad Nemecko a Belgicko). To v konečnom dôsledku zvýšilo závislosť od zemného plynu z dovozu.
Najzraniteľnejšou krajinou EÚ je Nemecko – 55 % dovozu plynu pochádza z Ruska. Ruský plyn do Nemecka ako prvého vstupného bodu do EÚ prúdi cez tri plynovody: Nord Stream 1, Yamal-Europe a Brotherhood. Nemecký kancelár Olaf Scholz predvčerom Nord Stream 2, ktorý mal pôvodne kapacitu priameho ruského exportu do Nemecka zdvojnásobiť, zastavil.
“Je to veľmi významný krok a šanca na nový začiatok nemeckej politiky voči Rusku. Politický tlak (predovšetkým z Poľska) na Nemecko aby odstavilo aj Nord Stream 1, sa zvyšuje. Je to však málo pravdepodobné, ekonomické náklady pre Nemecko by prevážili potenciálne diplomatické zisky,” hovorí Christopher Dembik, makroekenomický analytik Saxo Bank.
Budíček pre EÚ
Energetická závislosť EÚ od Ruska nie žiadna novinka. Táto otázka bola na stole od roku 2014 bezprostredne po anexii Krymu Ruskou federáciou. Ale EÚ a členské štáty neurobili nič. Situácia na Ukrajine bude podľa nášho názoru slúžiť ako budíček pre EÚ. Na zníženie závislosti od Ruska si môžeme predstaviť štyri možnosti:
– Nemecko a Belgicko prehodnotia svoj postoj k jadrovej energetike.
– Vyvinie sa väčšie úsilie na rozvoj produkcie bridlicového plynu v EÚ a na podporu obnoviteľných zdrojov.
– EÚ požiada Spojené štáty, aby do Európy vyvážali viac skvapalneného zemného plynu (LNG) – vývoz v súčasnosti dosahuje rekordných 400 miliónov metrov kubických denne. Trvalý nárast by si však vyžadoval vytvorenie novej infraštruktúry LNG za miliardy dolárov a jeho vybudovanie by trvalo roky.
– EÚ bude hľadať alternatívne zdroje energie napr. Perzský záliv (najmä Katar, najväčší svetový producent LNG), Azerbajdžan cez južný plynový koridor (to však nie je najlepšia alternatíva) a severná Afrika (najmä Alžírsko, tretí najväčší dodávateľ plynu do EÚ). V krátkodobom horizonte od Nórska, druhého najväčšieho dodávateľa plynu do EÚ, nemožno nič očakávať. Tí už dosiahli už hornú hranicu svojej exportnej kapacity.
Makroekonomické dôsledky
“Ekonómovia očakávali, že inflácia v tomto roku klesne. To sa však nestane. Môžeme čakať, že ceny energií budú neustále rásť. Pre centrálne banky to bude veľký problém. Väčšina obáv pramenila centrálnych bánk z inflačných impulzov vyplývajúcich z rusko-ukrajinskej krízy. Chýbala chuť brzdiť sprísňujúce plány, ale to bolo ešte pred inváziou,” uvádza Dembik.
V krátkodobom horizonte by sa niekoľko centrálnych bánk mohlo rozhodnúť odložiť alebo obmedziť svoje plány sprísnenia v závislosti od aktuálneho vývoja. V strednodobom horizonte bude vojnová situácia väčšinou predstavovať veľký inflačný impulz prostredníctvom vyšších cien energií (ropa sa napríklad pravdepodobne chvíľu udrží nad hranicou 100 USD).
Spolu s infláciou v sektore služieb, narušením dodávateľského reťazca a cenovo-mzdovou špirálou v niekoľkých krajinách to znamená, že inflácia sa pravdepodobne bude zvyšovať počas takmer celého roka. Index cien výrobcov v Nemecku za január vzrástol medziročne o 25 %. “Predstavte si, kam by to mohlo zájsť s oveľa vyššími cenami energií. Prichádza masívny inflačný šok, ktorý prinúti všetky centrálne banky, dokonca aj Európsku centrálnu banku, normalizovať menovú politiku rýchlejšie a agresívnejšie, než sa očakávalo,” dodáva analytik.
