Od vypuknutia veľkej finančnej krízy, ktorá navždy zmenila svet, ako sme ho poznali, už prešlo takmer deväť rokov. Bear Stearns a Lehman Brothers boli medzi prvými a najvýznamnejšími obeťami krízy, avšak jej dôsledky banky pociťujú ešte aj dnes.
Na záver minulého mesiaca boli nútene hodiť ručník do ringu ďalšie dve banky. Talianska vláda povolila druhému najväčšiemu veriteľovi – Intesa Sanpaulo, kúpiť aktíva dvoch regionálnych potápajúcich sa inštitúcií – Banco Popolare di Vicenza a Veneto Banca. Vláda na oplátku prisľúbila podporiť spoločnosť Intesa Sanpaolo do výšky 5,2 miliárd eur s cieľom predísť zvýšeným požiadavkám na kapitálové nároky banky. „Zlé“ dlhy zostávajú v súvahách určených na bankrot.
Dohoda bola možná až po schválení Európskou komisiou. To bolo potrebné kvôli nariadeniu EÚ zakazujúcemu po kríze národným vládam zachraňovať banky finančnými prostriedkami daňových poplatníkov. Tieto pravidlá boli stanovené regulačnými orgánmi v reakcii na krízu, ktorá takéto zlyhania spôsobila.
Zatiaľ čo masívna účasť vlád po kríze udržala finančný systém nepochybne nad vodou, bola tiež predmetom intenzívnej kritiky z viacerých strán. Dlhé roky bolo mantrou udržať u širokej verejnosti, ako aj medzi investormi, dôveru v bankový systém. No tým, že vlády predišli krachu bánk, museli vstúpiť do zlyhávajúcich finančných inštitúcií.
Po kríze potom stále viac účastníkov trhu tvrdilo, že nielen akcionári, ale aj držitelia dlhopisov (a možno dokonca aj vkladatelia) musia znášať straty za problémy bánk. Podľa nich je takáto zodpovednosť nevyhnutná k dlhodobému udržaniu trhovej disciplíny a zamedzeniu prístupu „zlých“ bánk k lacnému financovaniu, ktoré by bolo možné len vďaka podpore vlády. Tento jav sa bežne nazýva aj ako „morálny hazard“.
Okrem toho účasť vlády v bankách po finančnej kríze dala do stávky prostriedky daňových poplatníkov, ktoré museli byť použité ako záruka za potenciálne, a v niektorých prípadoch aj reálne straty bánk. Takto si to voliči asi nepredstavovali.
Táto debata znovu nadobudla na sile pri pláne na záchranu talianskych bánk. Ten totiž chráni pred stratami aj majiteľov všetkých nadradených dlhopisov, ako aj niektorých podriadených. Dôvodom je fakt, že úvery sa spolu so všetkými zdravými aktívami prenášajú na plecia spasiteľa – Intesa Sanpaolo. Nadriadené dlhopisy veriteľov po týchto správach ihneď poskočili o 15 bodov, čo odráža nízke riziko nového majiteľa. No podriadené dlhopisy, ktoré neboli prevedené a zostali v skrachovaných bankách, sa obchodujú v centoch, ak vôbec.
Už tretíkrát v tomto roku sa tak stalo, že európska banka bola zachránená bez akýchkoľvek následkov pre majiteľov nadriadených dlhopisov. Stalo sa tak pri nedávnom prevzatí Banco Popular Espanol zo strany Banco Santander ako aj pri záchrane banky Banca Monte dei Paschi di Siena talianskou vládou.
Európska komisia mala vysoké ambície, aby sa investori zúčastňovali na strate bánk. Nakoniec tieto ambície, ani ochrana daňových poplatníkov, nezabránili tomu, aby politika a krátkodobé záujmy ovplyvnili rozhodovanie o záchrane bánk. Daňoví poplatníci tak zostávajú vystavení riziku za záchranu bánk, kým investori, ktorí vložili svoje peniaze za účelom výnosu a teda aj akceptovali riziko, zostávajú bez ujmy.
Investori sa preto pýtajú, či niektorý z dobrých úmyslov prijatých v regulácii po finančnej kríze, vôbec obstojí v skúške času.
Autor: Michael Boye, analytik Saxo Bank
