Odkaz svetových centrálnych bánk je jasný – menová politika musí byť doplnená fiškálnou politikou vlád. Vzhľadom k historicky najnižším úrokovým sadzbám našťastie ide o realizovateľné a priechodné riešenie.
Počas uplynulých troch mesiacov zdôraznili predstavitelia viacerých svetových centrálnych bánk, že menová politika si síce dokáže kúpiť čas, ale je potrebné robiť aj niečo iné. V predchádzajúcom štvrťročnom bulletine Bank of England otvorene priznala, že peňažný multiplikátor, ktorý ospravedlňoval intervenciu centrálnych bánk, nefunguje.
Za takýchto okolností sú na ťahu vlády. Všetky medzinárodné organizácie, najmä Medzinárodný menový fond a zoskupenie G20, žiadali v prostredí dramatických zmien, zvýšenie verejných výdavkov, ktoré by pomohli dostať ekonomický rast na úroveň pred začiatkom krízy. Aktuálne niet pochýb o tom, že vo štvrtom štvrťroku bude téma vládnych výdavkov zamestnávať investorov po celom svete.
Životné šance pre vládnu podporu
Aktuálna situácia je pre rast verejných výdavkov veľmi priaznivá. Ekonomický liberalizmus, ktorý mal na tvorbu politiky obrovský vplyv počas uplynulých tridsiatich rokov, bol nástupom globálnej finančnej krízy zdiskreditovaný. Dnes už žiadna dominantná ekonomická ideológia neexistuje. Úloha ratingových agentúr, ktoré pôsobili ako strážcovia fiškálnej ortodoxie, sa stala pre investorov podstatne menej dôležitá.
Pozitívne je, že reálny stimul na podporu verejných výdavkov je dnes spojený s historicky najnižšími úrokovými sadzbami na finančných trhoch. Globálne úverové podmienky sú snáď najvoľnejšie v histórii a priemerný výnos zo svetových vládnych dlhopisov sa pohybuje okolo 0,9 percenta, čo je výrazne pod desaťročným priemerom 2,3 percenta. V niektorých prípadoch je situácia ešte zvláštnejšia – napríklad v Nemecku má viac ako 80 percent štátnych dlhopisov na trhu záporné výnosy.
Čína a Japonsko razia cestu
Z hľadiska finančných stimulov stojí na čele Čína. Investície jej štátnych spoločností sa od začiatku roka zvýšili až o 24 percent s cieľom kompenzovať spomalenie súkromných investícií.
Cieľom je zabrániť prudkému poklesu ekonomiky, tiež sa ale hovorí o nadmernej priemyselnej kapacite a deflačnej špirále. Aby sa obmedzili negatívne dopady, rozhodlo sa nedávno o prijatí sľubných opatrení. Príkladom je rovnaký prístup pre súkromných investorov k oblasti vzdelania a zdravotnej starostlivosti. Okrem toho sa investuje do infraštruktúry vo vidieckych oblastiach, kde je to naozaj potrebné. Ak budú tieto rozhodnutia implementované, určite to pomôže ozdraviť ekonomiku.
Podobný vplyv však možno sotva očakávať od stimulačného balíka v hodnote asi 28 biliónov jenov, ktorý bol v auguste schválený v Japonsku. V porovnaní s predchádzajúcimi balíkmi to nie je nijak ohromujúce. Pravdepodobne to síce bude viesť k dočasnej explózii priemyselnej výroby, ale efekt sa čoskoro znovu vytratí. Dôvodom bude deflačný spôsob uvažovania vo firmách i domácnostiach.
Prepnúť na iný “mind-set” nie je vôbec jednoduché. Do tejto chvíle nič nefungovalo. Podobná situácia sa objavila v Spojených štátoch amerických v 30. rokoch minulého storočia a v skutočnosti to vyriešila až vojna. Posledný japonský fiškálny balíček v hodnote 28 biliónov jenov sa skladá prevažne z výdavkov do infraštruktúry a z peňažných dávok chudobným rodinám.
Európa: Koniec šetrenia a maastrichtských troch percent
Na rozdiel od Japonska, v Európe nie je hlavným rizikom deflácia. Napriek veľmi slabým podkladovým inflačným tlakom zatiaľ nedochádza k zmene v správaní domácností a firiem vyplývajúca z nízkej inflácie. V tomto kontexte by mohla byť fiškálna politika stále efektívna.
Európa nečakala na to, až dostane zelenú od Medzinárodného menového fondu, aby presadila fiškálne stimulačné opatrenia. V apríli roku 2015 začal fungovať Junckerov plán. A je na správnej ceste, pretože Európsky fond pre strategické investície (EFSI) schválil projekty za 20,4 miliardy eur v rámci trojročného cieľa minúť 60 miliárd eur. Jedna štvrtina tejto sumy je určená malým podnikom a start-upom. Z hľadiska rastu však neplní svoje pôvodné očakávania.
Pre urýchlenie tohto procesu už viac ako jedna tretina krajín EÚ nedávno zaviedla, alebo plánuje zaviesť, nejaký typ fiškálnej stimulácie (napr. Veľká Británia a Maďarsko). Len tri krajiny však majú dostatočne silné verejné financie, aby tak efektívne urobili: Nemecko, Švédsko a Rakúsko.
Voľby a referendá, ktoré sa budú v najbližších mesiacoch konať v Taliansku, Španielsku, Rakúsku a vo Francúzsku v apríli 2017, budú nevyhnutne nahrávať šíreniu populizmu a oslabovať ochotu uťahovať si opasky.
Vo väčšine prípadov spočívajú opatrenia v znížení daní pre právnické osoby, aby sa tým podporili investície. S blížiacimi sa voľbami by sme sa mohli čoraz častejšie stretávať napríklad s priamymi finančnými dávkami pre chudobné rodiny, ako sme videli v Japonsku.
Návrat expanzívnej finančnej politiky definitívne ukončil maastrichtské pravidlo trojpercentného deficitu. Ako hovorí jedno príslovie, sľuby sú záväzné iba pre tých, ktorí im veria. Očakáva sa, že Taliansko, ktorého hrubý domáci produkt v stálych cenách sa počas uplynulých 15 rokov nezvýšil ani trochu, nesplní svoj cieľ zníženia deficitu za rok 2016 a 2017, podobne ako Španielsko a Portugalsko.
Čo sa týka Francúzska, ak sa pozrieme na ekonomický program hlavného prezidentského kandidáta z pravice a ľavice, výsledok volieb prinesie v každom prípade porušenie záväzku znížiť deficit pod tri percentá, teda žiadna zmena toho, čo už videli v prvých rokoch tohto storočia. Kvôli absencii koordinovanej európskej fiškálnej politiky si bude každý skôr hrabať na vlastnom piesočku.
Ak sa pozrieme na primárny rozpočtový prebytok Nemecka, táto krajina je najväčšou európskou krajinou, ktorá je schopná začať s fiškálnymi stimulačnými opatreniami. A nakoniec k tomu bude aj donútená, aby mohla integrovať migrantov, ktorých prijímala s otvorenou náručou.
Vláda Spojených štátov zamrazená kľúčovú voľbou
V diskusii o verejných výdavkoch zreteľne chýbajú Spojené štáty. Úctyhodný výkon americkej ekonomiky a blížiace sa prezidentské voľby nenasvedčujú pravdepodobnosti fiškálnych stimulov. Môžeme si však ľahko predstaviť, že ak zvíťazí Hillary Clintonová, nebude tieto opatrenia váhať použiť, v prípade, by sa objavili známky ekonomického spomalenia. Môže sa nechať inšpirovať stimulačným balíčkom Billa Clintona z roku 1993, vďaka ktorému sa podarilo znovu naštartovať rast americkej ekonomiky.
Ťažšie je odhadnúť, aké rozhodnutia by mohol za takýchto okolností prijať Donald Trump. Jeho ekonomický program obsahuje zaujímavé opatrenia, ako je napríklad zníženie daní právnických osôb na 15 percent, ale aj absurdné a nebezpečné návrhy, ako je vypovedanie existujúcich obchodných zmlúv a zavedenie vysokých dovozných daní.
Kormidlo musia prebrať vlády
Tento štvrťrok bude príležitosťou k tomu, aby sme znova diskutovali o úlohe štátu v ekonomike. Bohužiaľ pôjde o diskusiu, ktorá bude systematicky narušovaná a ovplyvňovaná ideológiou, namiesto pragmatického úsudku.
Verejné výdavky nie sú ani zlé, ani dobré a rozhodne nejde o zázračné riešenie, ako vidíme na príklade Japonska. Ich účinnosť závisí od ekonomickej diagnózy a jej implementácie. Je však celkom dobrou správou, že vlády konečne vstúpia do hry, a že menová politika už nebude ďalej nahrádzať fiškálnu politiku, ako tomu bolo od roku 2008.
Tradične sa vedie diskusia na tému silná verzus malá vláda. Tento protiklad však v globálnom svete nedáva žiadny zmysel. Mali by sme radšej hovoriť o rozumnej vláde, ktorá sa opiera o nové technológie pre zníženie prevádzkových nákladov, ktorá rieši problém klesajúcej produktivity, a ktorá vykonáva skutočnú priemyselnú politiku, akú vo väčšine bohatých krajín v uplynulých 25 rokoch nikto nerobil.
Môj odkaz vládam: „V žiadnom prípade sa nepúšťajte do zastaraného protekcionizmu. Pochopte, že je stratou peňazí a času podporovať odvetvia, ktoré sú odsúdené k poklesu. Tieto stratégie majú nulovú šancu na úspech.”
Autor: Christopher Dembik, ekonóm Saxo Bank
