Rastúca popularita Donalda Trumpa a zvyšujúca sa pravdepodobnosť toho, že Británia odhlasuje svoj odchod z EÚ, sú len dvomi príkladmi neúprosnej zmeny v koncepte spoločnosti. Ide o kolaps doterajšej spoločenskej zmluvy medzi vládnucimi a ovládanými. Na jednej strane to naštartuje v nadchádzajúcich mesiacoch veľkú volatilitu trhov, no zároveň na druhej vytvorí množstvo obchodných príležitostí pre tých, ktorí si zachovajú chladnú hlavu.
Sme svedkami stúpajúceho odporu proti doterajšiemu establishmentu. S tým súvisia aj, už spomínané, voľby v Spojených štátoch ako aj júnové hlasovanie o vystúpení Veľkej Británie z EÚ. To, že obe skutočnosti nastanú, je celkom reálne. Nová paradigma bude znamenať „porušenie spoločenskej zmluvy“.
Dôvodov je niekoľko. Dnes, osem rokov po prepuknutí finančnej krízy si zamestnanci odnášajú domov historicky najnižšiu výplatu v pomere k hrubému domácemu produktu. Korporácie však na druhej strane dosahujú najvyššie príjmy pred zdanením voči HDP. To je definícia nerovnosti.
Nová spoločenská zmluva
Zároveň sme svedkami najnižších kapitálových výdavkov firiem v histórii a aj najnižšej úrovne produktivity. Táto nešťastná kombinácia javov je dôvodom vzostupu extrémnej ľavice a extrémnej pravice. Tieto dva politické prúdy predstavujú tú najväčšiu vzdialenosť, kam sa až môžu voliči od štandardných politických elít odkloniť. Establishment totiž zatiaľ dokáže ponúknuť len tradičný management, no voliči hľadajú ambície, nádej, investície a lepšie vzdelávanie. Preto dospeli k názoru, že chaos je lepší, ako „stále to isté dookola“.
V histórii vtedy vždy dochádza k zrúteniu dovtedajšej spoločenskej zmluvy a k posunu paradigmy. Spomeňme si na pád Berlínskeho múru, či na šesťdesiate roky. Model, ktorý zažívame od začiatku krízy, bol modelom jednostranného finančného stimulu bez finančnej expanzie.
Dúfajme, že sa tento experiment dostal, tým ako Európska centrálna banka a Bank of Japan prijali v prvom štvrťroku politiku nulových sadzieb, do konečnej fázy. Tento skok do nuly okamžite ochromil bankový sektor v eurozóne aj v Japonsku. Dokonca aj tvorcom politiky muselo byť absolútne jasné, že hlboko záporný výnos môže fungovať v excelovských tabuľkách, ale nie v reálnom živote. Banky totiž nechcú na klientov prenášať povinnosť platiť za to, že tí u nich majú uložené peniaze.
Ak by ECB a Bank of Japan naďalej trvali na tom, že pôjdu do ešte väčšej frustrácie, keďže sa im nedostáva pomocnej ruky od politikov, som si istý, že väčšina ľudí, vrátane mňa, by si svoje peniaze z banky vybrala. Bankový systém by tým prišiel o toľko potrebné vklady, ktoré tvoria nevyhnutnú podmienku pre požičiavanie neskutočne lacných peňazí od centrálnych bánk.
Črtá sa riešenie
Na obzore sa však možno rysuje koniec plánovania centrálnych bánk. V čase, keď tie vynakladajú obrovské úsilie na to, aby si zachovali dôležitosť, je to možno trochu ironické stanovisko. No týmto riešením bude slabý dolár.
Bank of Japan koncom januára prijala politiku nulových sadzieb. V rovnakom mesiaci sa k nej prísľubom programu „Bazuka“ pridala aj Európska centrálna banka. Aj Čína prisľúbila ďalšie finančné výdavky. Európska centrálna banka následne program skutočne zaviedla a Bank of Japan ho prerušila.
Do chaosu sa pridal Fed, ktorý stratil tvár tým, ako zmiernil svoj plán zvyšovať úrokové sadzby tento rok nie štyri krát (celkovo o sto bodov), ale len dva krát (o 50 bodov). Toto zníženie bolo prekvapujúce. Vezmime si do úvahy pozitívne údaje o vývoji americkej ekonomiky, plnú zamestnanosť a stúpajúcu infláciu. Napriek tomu Fed urobil krok opačným smerom. Vidíme v tom významný signál toho, čo bude nasledovať.
Fed teraz celkom otvorene prehliada politiku slabého amerického dolára. Jeho politika, a stúpajúce spready totiž spomalili americkú ekonomiku na menej ako dve percentá, čo uviedlo centrálnu banku do režimu paniky.
Tým sa potvrdil môj dlhodobý názor, že svet si nemôže dovoliť silný americký dolár. Ten by spolu s politikou uťahovania finančných podmienok znížil infláciu a rast, význame by obmedzil schopnosť globálnych spoločností zvládnuť dolárový dlh, čím by znížil príjmy spoločností S&P 500 a dodal by horkastú príchuť aj investíciám do komodít a rozvíjajúcich sa trhov.
Všetky empirické dôkazy naznačujú, že v cykle zvyšovania úrokových sadzieb Fedu býva dolár o 12 mesiacov slabší ako v momente štartu. Stalo sa tak v štyroch z piatich nedávnych cyklov a len raz nastala výnimka, keď kurz zostal bez zmeny.
Spojené štáty aj svet teda slabší americký dolár potrebujú. Podporil by svetovú ekonomiku a aj zlepšovanie, ktoré dnes vidíme v komoditách a na rozvíjajúcich sa trhoch.
Bude otázkou, ako pôjde podpora od slabšieho dolára dokopy s absenciou štrukturálnych reforiem a čo to urobí s rýchlosťou a razanciou zmeny sociálnej zmluvy.
Trh má síce rád slabý Fed a slabý dolár, no nemá rád politický ruch a neistotu. Myslím si, že v najbližšej dobe sa nám dostaneme oboch. Treba sa však na situáciu pozerať tak, že vznikne množstvo obchodných príležitostí. Jedno je isté: cesta bude plná výmoľov.
Šťastnú cestu, Steen Jakobsen
