Dostali sa sme sa na koniec. Z tohto bodu vedie už len jedna cesta

Žijeme pohnuté časy. Výzvou pre nás nie je len pandémia, ale aj jej dopady na ekonomiku. Vlády sú dnes nútené riešiť tri hlavné problémy: sociálnu nerovnosť, klimatické zmeny a podfinancovanú infraštruktúru. Cenou za to bude vyššia inflácia a rast ceny kapitálu.

Fiškálna politika prevezme opraty od centrálnych bánk

Pandémia nás donútila prelomiť pravidlá zavedené v reakcii na eurokrízu spred desiatich rokov. Vtedy sa vlády a centrálne banky snažili stoj, čo stoj okresať rozpočtové deficity a priškrtiť vládne výdavky. 

Liečbou sa stali nové a lacné peniaze, ktoré odvtedy tlačia do obehu centrálne banky. Dnes však vieme, že snaha nadopovať ekonomiku lacnými úvermi, no pri prísnom strážení rozpočtových výdavkov, nie je úspešná. 

Heroín monetárnej politiky takmer zabila pacienta s menom reálna ekonomika. Teraz potrebujeme na jeho oživenie poriadnu dávku steroidov. Prechádzame bolestivým uvedomením si, že namiesto fiškálnej stability potrebujeme stabilitu sociálnu. Monetárna politika sa dostáva do úzadia. 

Sociálna nerovnosť počas uplynulých desiatich rokov narástla do obrovských rozmerov. Viedlo to k porušeniu spoločenskej zmluvy. Nerovnosť je dnes nebezpečným politickým problémom. Čoraz väčšia časť populácie sa totiž cíti zabudnutá a zanedbávaná. 

Poslednou kvapkou v pohári bola pandémia a ňou vyvolané zmeny. Oživenie v tvare písmena K, ktoré po nej prišlo, bolo zničujúce. Bohatí sa stali ešte viac bohatší a chudobní relatívne chudobnejší. 

Ohrozené je fungovanie spoločnosti

Ohrozené je fungovanie demokracie a základov našej spoločnosti. Najviac očividný je tento rozpor v USA, kde sa nožnice medzi bohatými a chudobnými otvorili najviac v rozvinutom svete. Politici sa teraz budú musieť snažiť tento stav zvrátiť. Po takmer nekonečnom rate cien akcií a nehnuteľností, budú musieť rásť aj platy. 

Do kurzu sa preto dostáva nová mantra – dostať do reálnej ekonomiky pomocou vládnych výdavkov čo najviac peňazí, ako je možné, ešte predtým, ako sa objaví inflácia. Táto politika sa vyžiada svoju daň, najmä v podobne rizika cválajúcej inflácie, no nezostáva nám nič iné, ako toto riziko podstúpiť. 

Nikto pod 50 si dnes nemôže pamätať, čo je to inflácia. Ja si však pamätám, ako moji rodičia museli splácať hypotéku s úrokom 18 percent, ako sme počas ropnej krízy nemali dostatok paliva do auta, a ako mzdy neustále a rýchlo rástli. Vysoké boli aj dane z príjmu. V USA bola daň vo výške 70 percent až do začiatku 80tych rokov, kedy ju znížil Ronald Regan. Inflácia však už vtedy pomohla zredukovať relatívny vládny dlh. 

Žiadna z centrálnych bánk by sa dnes nechcela dostať do toho stavu. Dnešná ekonomika dokáže prežiť len pri nulových sadzbách. Nemôžeme preto čakať zvyšovanie sadzieb zo strany centrálnych bánk. Trh to bude musieť zvládnuť sám. 

Sme v poslednej časti desať rokov trvajúcej politiky predstierania a predlžovania. Na program dňa prichádzajú peniaze zhadzované z helikoptéry a obáv z možných nežiadúcich účinkov. 

Kráľ menom Monetárna politika je mŕtvy. Nech žije kráľ menom Štátny rozpočet. 

Steen Jakobsen
Hlavný ekonóm Saxo Bank
Zdieľať