Počas posledných troch dekád po konci studenej vojny a najmä po tom, čo bola Čína v roku 2001 prijatá do WTO, sa svet stal oveľa viac integrovaný a prepojený prostredníctvom technológii a globalizácie. Počas funkčného obdobia prezidenta Donalda Trumpa sa však situácia obrátila. Globálny svet sa rozpadá, štáty začínajú uprednostňovať výhradne svoje vlastné záujmy a hra sa zmenila na „my proti nim“.
Zvrat ešte viac urýchlila pandémia Covidu-19. Taktika „my na prvom mieste“ nie je už len rétorikou politikov, ale aj spôsobom, akým realizujú svoje plány súkromné spoločnosti.
Globálne dodávateľské reťazce sa pretrhali a snaha o sebestačnosť hnaná vládnymi impulzami ženie firmy zo zahraničia späť na „domácu pôdu“. Prvou oblasťou, kde sa to prejavilo, bola výroba zdravotníckeho materiálu. Situácia odhalila, ako veľmi boli krajiny nepripravené na situáciu, ktorá sa dala očakávať.
V nacionalizácii budú ďalej pokračovať odvetvia ako energetika, výroba potravín a v neposlednom rade technológie. Vyššie náklady na domácu výrobu budú zatienené politickým imperatívom sebestačnosti. Cena produkcie preto vzrastie a dôvodom nebude vyšší dopyt.
Zaplatia za to spotrebitelia, vlády a firmy, ktorých náklady vzrastú bez adekvátneho rastu produktivity. Ide o koniec globalizácie. Covid-19 tak urýchlil zánik voľného trhu. V konečnom dôsledku sa to prejaví na slabšom raste HDP a neefektívnej ekonomike.
Aj notorický zástanca rozumného prístupu k vládnym výdavkom, ako Nemecko, sa uchýlilo ku keynesiánskej politike. Zúfalo sa snaží nahradiť výpadok súkromného dopytu štátnymi stimulmi. Vládne výdavky Nemecka zatieňujú všetky ostatné európske krajiny. Predstavujú po zarátaní úverových garancií, daňových úľav a mnohých ďalších až 38 percent HDP krajiny.
Keď štát míňa peniaze, vyzerá to ako podpora pre ekonomiku. A naozaj to poskytuje dočasný impulz, no za cenu nižšej produktivity, dotovania neproduktívnych firiem a vytláčania súkromného kapitálu. Všetko to smeruje nižšej produktivite a slabšiemu rastu HDP.
Trhy potrebujú mať priestor na samoočistu. Potrebujú sa zbaviť neproduktívnych hráčov a zlých rozhodnutí. Finančné trhy a ekonomika sú ako les. Množstvo malých lesných požiarov je potrebných pre to, aby ekosystém zostal zdravý a zabránil vzniku podmienok pre obrovský devastujúci požiar.
Ekonóm Joseph Alois Schumpeter to nazval ako „kreatívna deštrukcia“ v ktorej neustále inovácie nahrádzajú starú neproduktívnu produkciu. S masívnymi monetárnymi a fiškálnymi stimulmi pre každého, bol tento mechanizmus narušený. Malé lesné požiare nevytvárajú úrodný priestor pre nových hráčov trhu.
Aj preto sa koronakríza ukázala byť taká závažná a smrtiaca. Ekonomiky boli totiž zaťažené príliš veľkým dlhom z minulosti a preto veľmi zraniteľné.
Dopad tejto politiky bude extrémne ničivý, keď sa stimuly skončia. Spolu s vládnymi pôžičkami, dotáciami a vládnymi výdavkami môžu v niektorých krajinách prekonať aj 50 percent HDP. To všetko z peňazí daňových poplatníkov.
Pre ekonomiku je tak oveľa väčším rizikom ako samotný koronavírus vládna odpoveď naň. V lepšom prípade len načas odstavíme trhovú ekonomiku, v tom horšom ho však nahradíme štátnym kapitalizmom. Tento model nemôže nikdy fungovať. Je to totiž práve voľný trh, ktorý dokáže správne alokovať aktíva, motivovať k inováciám a stanovovať efektívne ceny.
Kombinácia deglobalizácie, štátneho protekcionizmu a štátneho kapitalizmu bude znamenať prekážku pre ďalší rozvoj. Ide o jednosmernú ulicu smerom k obmedzenosti, provinčnosti a nostalgickým spomienkam na silné sebestačné štáty z minulých storočí. Boj s pandémiou a podobnými rizikami si naopak vyžaduje globálny prístup.
