Centrálne banky na hroziace spomalenie ekonomiky a obchodnú vojnu reagujú tým, že signalizujú panické znižovanie úrokových sadzieb a nové tlačenie peňazí.
Politici sa medzitým zamýšľajú nad “modernou monetárnou teóriou”, teda masívnymi fiškálnymi výdavkami. Situácia pripomína 70te roky minulého storočia. Výsledkom môže byť masívny nárast inflácie.
Obavy účastníkov ekonomiky sa dnes rôznia. Centrálne banky majú strach z nízkej inflácie, voliči sa obávajú o životné prostredie a podnikatelia sa boja problémov vyvolaných obchodnou vojnou, ktorú niektorí nazývajú bojom o technologickú nadvládu.
Politická reakcia centrálnych bánk je predvídateľná. Nastane panické znižovanie úrokových sadzieb a politika bánk bude smerovať k ďalšiemu extrémnemu kvantitatívnemu uvoľňovaniu. Politici sa zatiaľ venujú myšlienke s názvom “moderná monetárna teória”, ktorá by mohla slúžiť ako intelektuálny základ pre fiškálnu expanziu, ktorú plánujú aplikovať, ak bude globálna ekonomika ďalej spomaľovať .
Medzitým sa firmy po celom svete snažia zistiť, čo vlastne znamená obchodná vojna, brexit a fragmentácia globálneho ekonomického sveta. Domnievame sa, že náklady na životné prostredie kvôli rastúcim obavám spotrebiteľov čoskoro explodujú, čoho dôsledkom je aj to, že sa ku kormidlu čoraz viac dostávajú „zelení“ politici.
Čo to však znamená pre nás, investorov?
Náš strategický tím v Saxo Bank vďaka metóde pokus-omyl zistil, že najlepší spôsob ako predpoveď ekonomický vývoj, je zahrnúť do analýzy zmeny v politike a vývoj úverového impulzu.
Úverový impulz – teda rast alebo kontrakcia dostupnosti úverov – vykresľuje ekonomickú aktivitu s deväťmesačným predstihom zo 60tich percent. Laicky povedané, 60 percent ekonomickej aktivity v nasledujúcich deviatich mesiacoch je determinovaných už teraz dostupnosťou úverov.
Globálny úverový impulz naďalej naznačuje, že ekonomické dno je ešte len pred nami. Náš model predpokladá, že v treťom štvrťroku sa do najnižšieho bodu dostane Čína. Ostatní – USA, Veľká Británia a Európa, dosiahnu kritický zlom na budúci rok v prvom alebo druhom štvrťroku.
Ako už sme niekoľkokrát spomenuli, na odvrátenie krízy nižšie úrokové sadzby stačiť nebudú. Cena peňazí je len jednou časťou rovnice. Druhou je ponuka peňazí v ekonomike, ktorá je v súčasnosti pomocou ukazovateľa úverového impulzu nedostatočná. Znamená, že aktuálne snahy centrálnych bánk zmeniť cenu peňazí budú mať len krátkodobý, zdanlivý efekt a len marginálny dopad na reálnu ekonomiku.
Hneď ako centrálne banky využijú posledný priestor, ktorý im zostal pre ich manévre, začnú politici hľadať nové nástroje. Znižovanie sadzieb a opätovné kvantitatívne uvoľňovanie už stačiť nebude. Myslíme si, že ďalším logickým krokom by mohol byť masívny nárast fiškálnych výdavkov, čo bude súčasťou debát o štátnych rozpočtoch plánovaných na október a november. Fiškálna expanzia bude zameraná hlavne na infraštruktúru a životné prostredie.
Niektoré krajiny, najmä Nemecko, Spojené štáty a Latinská Amerika, nutne potrebujú zlepšiť svoju infraštruktúru. Správa McKinseyho globálneho inštitútu nazvaná Bridging Global Infrastructure Gaps uvádza, že svet potrebuje na tento účel ročne minúť 3,8 percenta HDP, čiže zhruba 3,3 trilióna dolárov. Rozvíjajúce sa trhy predstavujú až 60 percent z tejto potreby. To však nezahŕňa ďalšie investície potrebné na dosiahnutie trvalo udržateľného rozvoja a cieľov stanovených OSN.
Účinky globalizácie
Vplyv globalizácie na pokles inflácie pomaly mizne. Dôvodom je jednak obchodné napätie, ale aj celkové vyčerpanie potenciálu globalizácie. Situácia pripomína sedemdesiate roky minulého storočia: silné vlády, spor medzi USA a Japonskom, ropná kríza s výpadkom dodávok z krajín OPECu, či zmena ekonomického modelu v podobe ústupu od zlatého štandardu. Možno sa to zdá ako šokujúca predpoveď, ale štrukturálne tlaky na nízku infláciu miznú. Sily, ktoré doteraz držali infláciu pri zemi, miznú.
Napríklad globálna fiškálna politika šetrenia mala doteraz negatívny dopad na infláciu. Aj politika nízkych úrokových sadzieb je už z jej definície protiinflačná, pretože znižuje rýchlosť obehu peňazí. A aj globalizácia má štandardne protiinflačné účinky. Nezabúdajme na to, že globalizácia znížila svetové ceny preto, že Čína a rozvíjajúce sa trhy začali vyrábať tovar sa svojou lacnejšou pracovnou silou. To spôsobilo, že celá výroba je lacnejšia.
Globalizácia však už dosiahla svoje limity, a to dokonca aj bez negatívneho vplyvu obchodných nezhôd. Čína vyrába všetko, takže proces “vyrábajme ešte lacnejšie” už nemá kam postupovať. Pridajme k tomu možnú obchodnú vojnu a zameranie na ekologický rozmer všetkých aspektov spotreby (od plastov z obalov, až po leteckú dopravu spôsobujúcu emisie CO2). To všetko tlačí na rast a cien.
Okrem toho je tu nesprávne zameranie centrálnych bánk na rast inflácie. To všetko tvorí dokonalú búrku, ktorá obráti smerovanie ekonomiky smerom k inflačným tlakom. Anti-globalizácia, vysoké jednotkové výrobné náklady vyvolané s ochranou životného prostredia a fiškálny tlak na infraštruktúru. To všetko povedie k opakovaniu ponukového šoku, aký sme videli v sedemdesiatych rokoch minulého storočia.
Môže k tomu dôjsť po globálnej fiškálnej expanzii, ktorá by sa mala dostaviť v treťom a štvrtom štvrťroku. V takej situácii najviac zarobia trhy s komoditami a reálnymi aktívami, napríklad investície do infraštruktúry a zlata.
V lete 2020 – teda takto za rok – budeme mať za sebou koniec akejkoľvek nájde v to, že by monetárna politika bola schopná niečo zmeniť. Budeme svedkami extravagantného míňania, ktoré vytlačí infláciu nad úroveň, ktorú by ktokoľvek očakával, a to len pár štvrťrokov potom, čo bola inflácia opäť raz vyhlásená za mŕtvu.
