Optimizmus, ktorý vo Francúzsku prepukol po zvolení Emmanuela Macrona za prezidenta, zatienil obavy z toho, že Národný front vyhrá nasledujúce prezidentské voľby v roku 2022, ak by nová vláda nedokázala splniť svoje sľuby. Tieto obavy sčasti formovali aj nálady pred parlamentnými voľbami, ktorých prvé kolo sa konalo uplynulý víkend.
Môžeme povedať, že víťazstvo Emmanuela Macrona v prezidentských voľbách prijala verejnosť s až nezdravým optimizmom. Človek by mohol mať dojem, že vo Francúzsku sa zo dňa na deň všetko zmenilo. V skutočnosti však je na tom francúzska ekonomika len o niečo lepšie. A navyše, ekonomické zlepšenie je sčasti dielom opatrení, ktoré prijala predchádzajúca vláda v posledných troch rokoch.
Nedávne čísla z ekonomiky vyšli celkom priaznivo. Investície v prvom štvrťroku tohto roka rástli a zaznamenali sme aj rýchlejšie tempo rastu zamestnanosti. No dôvodom boli najmä opatrenia, ktoré zaviedla ešte predchádzajúca vláda. Ekonomika je okrem toho s rastom o 0,7% v prvom štvrťroku ešte stále slabá, najmä ak chce Francúzsko rásť o 1,5 percenta.
Pozitívny dopad malo aj rozhodnutie vlády z posledných rokov znížiť náklady práce ľudí s nízkymi mzdami prostredníctvom systému daňových úverov (Cice), ktoré obnovilo konkurencieschopnosť francúzskych firiem. Plán však nebol dokonalý. Z podpory ťažili najmä firmy zo sektorov, v ktorých nie je až tak veľká medzinárodná konkurencia, napríklad veľké nešpecializované maloobchody, no chybou bolo, že ambiciózna stratégia rozšíriť tento plán aj pre náročnejšie segmenty sa nepretavila do praxe. Až príliš často zabúdame, že nemecký ekonomický úspech nespočíva len v znížení nákladov práce v sektore služieb, ale aj v zlepšení konkurencieschopnosti výrobcov v priemyselných odvetviach.
Hlavným problémom Francúzska ale nie je konkurencieschopnosť, ale najmä produktivita. Pokles produktivity práce sa negatívne prejavuje na potenciálnom HDP a na životnom štandarde obyvateľov. Jednou z možností ako stimulovať produktivitu je podporiť širšie odborné vzdelávanie. Francúzsko na to ročne minie približne 32 miliárd eur, čo je relatívne dosť. Nejde preto ani tak o výšku financovania, ako skôr o jeho alokáciu. Je nutné decentralizovať odborné vzdelávanie a odovzdať viac právomocí regiónom, ktoré prirodzene lepšie rozumejú lokálnym potrebám.
Francúzsko sa musí zamerať na nové technológie, najmä digitálny sektor, ale aj na tradičné priemyselné sektory, kde už skutočne dochádzajú pracovnej sily. Francúzska obchodná asociácia MEDEF tvrdí, že tretina výrobcov má problém zohnať pracovníkov.
Francúzska ekonomika stojí na dvojvrstvovom pracovnom trhu. Vo výhode sú najmä vzdelaní pracovníci, ktorí na základe svojich znalostí dokážu na pracovnom trhu konkurovať. Naopak u pracovníkov s nízkou mzdou sa pomerne často objavujú obdobia nezamestnanosti. Hoci sa to všeobecne tvrdí, vo Francúzsku nedochádza k masovej nezamestnanosti. Veľká nezamestnanosť sa v skutočnosti týka iba nekvalifikovanej pracovnej sily. Medzi ľuďmi s vyšším vzdelaním je bez práce len päť percent, čo potvrdzuje, že vysokoškolský diplom je stále tou najlepšou ochranou pred neistotou.
Ako reformovať francúzsku ekonomiku?
Neexistuje čarovné zaklínadlo, ktoré by francúzsku ekonomiku dokázalo zreformovať zo dňa na deň. Všetko už bolo povedané alebo napísané. Nejde o to zvoliť správne opatrenia, ale vybrať správny spôsob ich realizácie. Reformy trhu práce, ktoré chce vláda v lete presadiť, sa zakladajú na použití vládnych príkazov, ktorých uplatnením odovzdá parlament dočasne časť svojej legislatívnej moci vláde. Zníži to čas legislatívneho procesu, ktorý sa tým stane efektívnejší. Zákon tak nebude musieť pendlovať medzi oboma parlamentnými komorami.
Túto metódu vo Francúzsku úspešne využili pri presadení významnej reformy dôchodkového systému v roku 1993, ktorá zvýšila povinný počet odpracovaných rokov zamestnancov na vznik nároku na plnú penziu, a to na 40 rokov.
Ani legislatíva presadená vládnym príkazom však nebude úplne bez kontroly a nemôže sa vyhnúť vzbure odborov, čo je vo Francúzsku pomerne bežná vec. Ak by sa tomu chcela vláda vyhnúť, môže sa rozhodnúť využiť špeciálne klauzulu (grandfather clause). Znamenalo by to, že dohodnuté zmeny by platili len pre nových zamestnancov prichádzajúcich na trh práce od vopred určeného dátumu a netýkali by sa súčasných zamestnancov.
Výhody sú jasné. Nových zamestnancov nebude toľko, aby demonštrovali a zároveň odbory, ktoré zvyčajne obhajujú záujmy aktívnej pracovnej sily, sa možno uspokoja s tým, že si zachovajú svoju tvár. Priebežným zavádzaním reformy by vláda mohla dosiahnuť to, že skutočne prebehnú a budú účinné.
Autor: Christopher Dembik, makro stratég Saxo Bank
