Posledné tri cykly utesňovania monetárnej americkej centrálnej banky:
- 1994 – 1995: v tomto období Fed zvýšil sadzby o 300 bodov na šesť percent.
- 1999 – 2000: hlavná sadzba vzrástla z 4,75 percenta na 6,50 percenta.
- 2004 – 2006: Fed začal sadzby zvyšovať v júni 2004, tá kľúčová stúpla z jedného na 5,25 percenta, počas nasledujúcich mesiacov dolár posilnil o 2,29 percenta a zlato stratilo 3,35 percenta.
Veľký počet investorov sníva o niečom ako štvrté kolo kvantitatívneho uvoľňovania alebo prinajmenšom o posunutí začiatku zvyšovania sadzieb až na rok 2016. Bolo by to možno zúfalé gesto, ale napriek tomu sú dva argumenty, ktoré hovoria v prospech takýchto očakávaní.
Americká ekonomika ešte nie na zvyšovanie sadzieb dostatočne silná
Nikto nemôže poprieť, že sa americká ekonomika ešte nevrátila do stavu, v ktorom bola pred rokom 2007. Výška miezd, miera nezamestnanosti, ktorá je o 440 bodov nižšie ako pred krízou a v porovnaní s poslednou fázou ekonomického zotavenia slabší ekonomický rast, to sú hlavné indikátory, ktoré naznačujú len pomalú a stále krehkú ekonomiku.
Potenciál rastu HDP ekonomiky USA sa na nadchádzajúcu dekádu odhaduje len na dve percentá ročne. V rokoch 2000 až 2007 to pritom boli tri percentá. Tento pokles naznačuje, že USA de facto vstupujú do fázy ekonomickej stagnácie.
Nie je to len dôsledok úbytku výrobných kapacít po kríze z 2008. Je to celosvetový fenomén, ktorý spôsobuje starnutie populácie, spomalenie produktivity práce, ako aj štrukturálne zmeny, ktoré menia ekonomiku. (robotizácia priemyslu, všade prítomné inovácie).
Monetárna politika sa vie s touto situáciou vyrovnať, no dosiahla už svoje limity. Teraz je čas, aby kormidlo prevzala rozpočtová politika.
Sprísňovanie monetárnej politiky predstavuje riziko nového poklesu v rozvíjajúcich sa krajinách
Je to neodvratné. Všetky štyri sprísňovania menových politík v priebehu ostatných štyroch dekád spôsobili na rozvíjajúcich sa trhoch chaos a pokles. Od krízy v roku 2007 dramaticky vzrástol dolárový dlh týchto krajín. V roku 2014 bol ich dlh až o sto miliárd dolárov vyšší. Fed tak naštartuje ich odlžovanie.
Koniec tohto dlhového cyklu sa nezaobíde bez bankrotov a ďalšej finančnej krízy. Medzi najzraniteľnejšími krajinami sú tie, ktorým sa doteraz, po dekáde, keď ceny ropy boli vysoké, nepodarilo znížiť ich závislosť na príjmoch z ťažby čierneho zlata.
Po Kazachstane, ktorý sa už vzdal fixácie svojej meny na americký dolár a následnej devalvoval o 20 percent, budú niečo podobné nútené urobiť viaceré krajiny v Afrike, alebo na Arabskom polostrove. To vyvolá ďalšiu volatilitu na devízových trhoch.
Ekonomický pád niektorých krajín, ako Južnej Afriky, Brazílie, Číny alebo Turecka, by však nemal zatieniť úspech a potenciál iných. Napríklad Kolumbie, Indie, Peru, Filipín alebo Poľska. Krajiny, ktoré v posledných rokoch urobili potrebné štrukturálne reformy, sú lepšie pripravené ustáť zvýšenie sadzieb. To bude pravdepodobne veľmi rázne, nie ako v predchádzajúcom cykle v roku 2004.
Pravdepodobnosť, že sadzby pôjdu hore už v septembri je vyššia, ako sa všeobecne verí. Perfektné načasovanie neexistuje, no existuje niekoľko argumentov, ktoré potvrdzujú, že Fed je schopný začať so zvyšovaním už tento mesiac.
Fed je na ceste dosiahnuť oba svoje ciele
S nezamestnanosťou 5,1 percenta je americká ekonomika veľmi blízko plnej zamestnanosti. Vstupuje zároveň do siedmeho roku expanzie. Súčasná perióda rastu je už o 16 mesiacov dlhšia ako priemerné rastové obdobia merané od roku 1945. Aj pri inflácii už Fed takmer dosiahol svoj cieľ. Keď neberieme do úvahy ceny ropy a energií, rast cien dosahuje 1,8 percenta, čo už je takmer cieľová hodnota dvoch percent. Z ohľadom i na ropu je to citeľne menej.
S ropou je však táto takmer deflačná situácia spôsobená externými faktormi, na ktoré má centrálna banka len veľmi malý vplyv. Neovplyvňuje ich totiž stratégia americkej monetárnej politiky.
Fed si je evidentne vedomý rizika vytvárania špekulatívnych bublín
Hoci predchádzanie špekulatívnym bublinám nie je oficiálnou súčasťou agendy Fedu, táto požiadavka stále rastie. Ekonomická literatúra už od začiatku minulého storočia zdôrazňuje potrebu, aby centrálne banky brali do úvahy aj ceny finančných aktív a nehnuteľností. Nedávne špekulatívne bubliny na akciách alebo v realitách vo viacerých rozvinutých krajinách túto potrebu potvrdzujú.
V USA sa okolnosti, ktoré viedli k roku 2007, zdá sa, znova opakujú. Ceny viacerých akcií sa vyvíjajú nezávisle od výsledkov firiem a ich účtovných kníh. Pri nehnuteľnostiach je opäť možné dostať úver aj na 97 percent hodnoty nehnuteľnosti. Pri návrate k prísnej menovej politike to teda bude znamenať aj to, že peniaze dostanú opäť svoju reálnu hodnotu.
Úverové podmienky zostanú naďalej flexibilné
Hoci je koordinácia monetárnych politík medzi hlavnými centrálnymi bankami len ilúziou, do určitej miery už spolupráca existuje. Môžeme to pozorovať pri rozhodnutí švajčiarskej centrálnej banky pri ukončení umelo udržiavaného slabého franku v januári tohto roku. Stalo sa to len pár dní pred oficiálnym oznámením ECB o začiatku kvantitatívneho uvoľňovania.
Napriek prípadnému septembrovému zvýšeniu sadzieb Fedu, bude globálne tlačenie peňazí pokračovať. Sprísňovanie americkej monetárnej politiky bude len postupné. Navyše ECB nemôže svoje sadzby zdvihnúť skôr ako pred koncom roka 2016, alebo i neskôr. Japonsko tiež neskončí s podobným procesom veľmi skoro.
V hre je dôveryhodnosť Fedu
Zvýšenie sadzieb v septembri je už niekoľko mesiacov trhovým konsenzom, čo už od jari viedlo k zmenám v investorských portfóliách v prospech aktív znejúcich v dolároch. Každý krok späť môže narušiť dôveryhodnosť Fedu a v jeho dopredu zameranú stratégiu zavedenú v roku 2008. Takýto krok by podporil myšlienku, že rozhodnutia Fedu ovplyvňujú aj drobné otrasy.
Od turbulencií súvisiacich s frankom z úvodu roka, bola už dôveryhodnosť centrálnych bankárov citeľné poznačená. Prípadné odloženie zvyšovanie sadzieb by mohlo rozostriť odkaz, ktorý by chcel Fed zvyšovaním sadzieb vyslať. V prípade, že by, napríklad kvôli situácii v Čine, udržal súčasný status quo, musel by počkať až do konca roka. Mal by určite len málo argumentov na odôvodnenie zmeny svojej stratégie.
Autor: Christopher Dembik, ekonóm Saxo Bank
