Aktuálna inflácia je všetko, len nie prechodná. ECB na svojom marcovom zasadnutí zverejnila svoje najnovšie makroekonomické prognózy. Všetky scenáre očakávajú pokles indexu spotrebiteľských cien (CPI) blízko k 2% v roku 2023. Ale je to len zbožné želanie.
Už to nie sú len ceny ropy a energií, ktoré rýchlo rastú, ale aj potraviny, neenergetické priemyselné tovary a služby. Inflácia má naozaj široký dosah a to ešte stále nevidíme úplné dôsledky vojny na Ukrajine na dynamiku inflácie. Pri tomto konflikte sme zistili, aká je Ukrajina dôležitá pre medzinárodný obchod. Produkuje napríklad 70 percent celosvetového exportu neónových plynov. Ten je nevyhnutný pre polovodičový priemysel, teda aj pre mnohé produkty bežného života, ako sú smartfóny, lekárske vybavenie či domáce spotrebiče. Podľa názoru Saxo Bank pridá vojna minimálne jeden percentuálny bod k priemernej inflácii eurozóny v tomto roku. Vojna však nie je jediným problém, s ktorým sa pasujeme.
Prerušenie dodávateľských reťazcov bude trvať minimálne do roku 2023
Výpadky dodávateľského reťazca pribúdajú a vojna to len zhoršuje. Okrem zablokovaného a sankcionovaného ruského vývozu nerastných surovín viacero krajín obmedzuje svoj vývoz svojich základných produktov. 14. marca napríklad Argentína na neurčito pozastavila vývoz sóje a sójového oleja. Indonézia sprísnila vývozné obmedzenia na palmový olej. Touto cestou sa vybralo mnoho ďalších krajín vrátane Srbska, Ukrajiny, Egypta, Alžírska či Bulharska. Iní sa stále vyrovnávajú s pandémiou.
Shenzhen, štvrtý najväčší prístav na svete, sa v polovici marca uzavrel do lockdownu. Vybavenie odložených zásielok tak môže trvať šesť až osem týždňov. Trvalé zlepšovanie medzinárodnej lodnej dopravy sa očakáva až od roku 2023, keď na trh prídu nové kontajnery.
Preťaženie prístavov však nie je jediným motorom inflačných tlakov. Európska zelená transformácia je v zásade ďalším inflačným šokom pre európske domácnosti a firmy. Namiesto toho, aby COP26 tlačila na znižovanie ťažby uhlia, smutnou realitou je, že jeho ťažba, rovnako ako plynu, stúpa. „Dúfame, že vojna na Ukrajine povedie k prehodnoteniu politiky postupného vyradenia jadrových elektrární v Nemecku a Belgicku z prevádzky, ale potrvá najmenej 7 až 10 rokov, kým budú nové jadrové elektrárne v prevádzke. Dovtedy inflácia stále zostane tŕňom v päte,“ hovorí Christopher Dembik, hlavný makroekonomický analytik Saxo Bank.
História sa neopakuje
Porovnávanie dnešnej inflácie so 70. rokmi alebo ropnou krízou v roku 1973 nedáva podľa Saxo Bank zmysel. Existujú prinajmenšom dva hlavné rozdiely: covidové politiky vo vyspelom svete bolo niečo nevídané v porovnaní s tým, čo sme tu mali v minulosti, a rovnako vo väčšine krajín eurozóny neexistuje cenovo-mzdová špirála. V 70. rokoch boli mzdy automaticky indexované podľa inflácie. Až na niekoľko výnimiek (Cyprus, Malta, Luxemburg, Belgicko) to však už dnes neplatí. Doterajšie mzdové vyjednávania v eurozóne dosiahli priemerné navýšenie miezd pod úrovňou inflácie. Toto nie je stagflácia, akú sme zažili v 70. rokoch. Niektorí ekonómovia nazývajú toto nové obdobie Lowflácia. „My sme to nazvali veľká erózia: erózia kúpnej sily, firemných marží a rastu v dôsledku explózie nákladov na globálnej úrovni,“ hovorí analytik Saxo Bank. Hlavnou otázkou podľa neho teraz je, kto bude znášať väčšinu týchto nákladov. „Náš tip je, že na to doplatia firemné marže,“ hovorí a dodáva, že zabrániť by tomu mohlo zvýšenie produktivity. Nateraz však v podmienkach práce z domu nevidí silné dôkazy o trvalom zvyšovaní produktivity práce a bude podľa neho rovnako diskutabilné, či bude mať zelená transformácia pozitívny alebo negatívny vplyv na produktivitu.
Dilema inflácie a recesie
Všetky centrálne banky sa oficiálne zaviazali bojovať proti inflácii. „Upodozrievam ich, že by dokázali žiť s infláciou na úrovni 3-4%, namiesto ďalšieho znižovania na úkor recesie,“ dodáva analytik. Nezabúdajme, že inflácia nad priemerom posledných dvadsiatich rokov má pozitívny vplyv aj na dlhové zaťaženie, čo je extra bonusom. Po globálnej finančnej kríze v rokoch 2007 – 2008 mnohé krajiny vyskúšali konvenčný spôsob znižovania dlhu – úsporné opatrenia a štrukturálne reformy. Tie však zlyhali. „Teraz je čas zaujať menej tradičný postoj: infláciu, represiu a v niekoľkých prípadoch aj platobnú neschopnosť. Bude to mať veľké dôsledky z hľadiska investícií (prevážia komodity a nehnuteľnosti), ale aj fiškálnej politiky so zvýšeným prerozdeľovaním príjmov v prospech najchudobnejších domácností. Nie každý je totiž pripravený na to, čo príde – na dlhé obdobie vysokej inflácie,“ uzatvára.
