Pandémia si vyžiadala masívne zásahy vlád s cieľom zachrániť obyvateľstvo a aj súkromný sektor.
Napríklad nemecká vláda pomohla nedávno leteckej spoločnosti Lufthansa sumou deväť miliárd eur. Vlády musia konať, aby sa vyhli masívnym bankrotom firiem a prepúšťaniu zamestnancov, čo by viedlo k ešte väčšiemu chaosu. Výsledkom však je neustále bujnejúci štátny kapitalizmus. Ide o nový trend v období po COVID-19.
Veľmi starý príbeh
Marxizmus definuje štátny kapitalizmus ako systém, ktorý kombinuje kapitalizmus s kontrolou štátu. Od komunizmu sa líši tým, že v štátnom kapitalizme naďalej existuje súkromný majetok. Cestu, ktorou sa hospodárstvo bude uberať, však definuje do veľkej miery vláda.
Existuje nespočetné množstvo príkladov štátneho kapitalizmu. Slovákov pri štátnom zásahu ekonomiky ako prvá pravdepodobne napadne skúsenosť so Sovietmi. V poslednom čase však aj mnoho rozvíjajúcich sa krajín, ako Čína a Rusko, uplatňujú v strategických odvetviach, najmä energetickom sektore, systém štátneho kapitalizmu. Niektorí ekonómovia dokonca považujú štátny kapitalizmus za nevyhnutnú etapu hospodárskeho rozvoja.
Posun k štátnemu kapitalizmu odštartovala už finančná kríza spred 12tich rokov. Vlády boli nútené masívne zasahovať do ekonomík. Zohrávali pri oživení hospodárstva oveľa väčšiu úlohu ako trhová ekonomika a vďaka nim došlo k relatívne rýchlemu oživeniu. Štátny kapitalizmus však znamená koniec voľného trhu.
Koronakríza zásahy vlád do ekonomík ešte umocnila
Súčasná situácia potrebu štátnych zásahov ešte umocnila. Kým v „normálnej“ recesii je zasiahnutých v priemere 60 až 70 percent podnikov, kríza COVID-19 zasiahla takmer sto percent podnikov. Nejde teda o „normálnu“ recesiu. Jazvy a depresívne účinky pandémie budú pretrvávať ešte veľmi dlho. Štátny kapitalizmus sa tak v niektorých krajinách stáva trvalým stavom hospodárstva.
Navyše hrozí vlna ekonomických dôsledkov pandémie. Budeme musieť bojovať s masívnou nezamestnanosťou a bezprecedentným počtom bankrotov. V najviac postihnutých krajinách sa preto podiel súkromného vlastníctva v ekonomike dramaticky zníži v prospech verejného sektora. Ten bude zamestnávať veľký podiel pracovnej sily. Vlády sa budú čoraz viac snažiť o takmer trvalé dotácie na ochranu domácich firiem a upokojenie sociálnej nespokojnosti.
Čoskoro sa okrem toho objaví ďalšia kríza s potenciálne ešte ničivejšími účinkami ako koronavírus. Ide o klimatickú krízu. Hladina CO2 v atmosfére je na rekordných hodnotách a zvýšenie ťažby ropy v Arktíde, ktoré umožnilo topenie permafrostu, sú dve nepríjemné pripomenutia toho, že zmena klímy sa ani napriek zúriacej pandémii nezastavila. Mnoho ľudí si myslí, že riešiť následky zmeny klímy a najmä zabrániť tomu, aby chudobní boli ešte chudobnejšími, dokáže iba veľká a silná vláda.
Ruská cesta alebo singapurský model
Dnes máme k dispozícii dva príklady toho, ako vyzerá štátny kapitalizmu: Rusko a Singapur. Ruská cesta naznačuje, ako by sa to nemalo robiť. Od znárodnenia Jukosu v roku 2004 začala ruská vláda preberať pod seba stále väčšiu časť súkromného sektora. V súčasnosti je v rukách štátu až 55 percent hospodárstva a 28 percent pracovnej sily priamo zamestnáva vláda. Vládna kontrola nad ekonomikou však spôsobila nedostatok štrukturálnych reforiem, inovácií a konkurencie. Nepriamym dôsledkom je aj rozbujnenie oligarchie – teda extrémneho bohatstva pár vyvolených. Štátny kapitalizmus tak len vystriedal sovietsku nomenklatúru.
Na druhom konci pomyselného spektra je Singapur, ktorý je často právom prezentovaný ako vzor štátneho kapitalizmu. Od sedemdesiatych rokov 20. storočia Singapur odmietol laissez-faire systém, ktorý prekvital v susedných krajinách. Štát tak začal zohrávať v ekonomike ústrednú úlohu ako hlavný akcionár. Singapuru sa však napriek tomu podarilo vybudovať konkurenčné prostredie a silné spoločnosti, ktoré sú v segmentoch ako technológie a polovodiče svetovými lídrami. Medzi týmito dvoma extrémami existuje aj stredná cesta, ktorá závisí od politickej kultúry danej krajiny.
Dôsledky štátneho kapitalizmu
Ako sme už mnohokrát zistili, v ekonómii neexistuje nič „zadarmo“. Je veľmi pravdepodobné, že čoraz viac vlád sa bude uchyľovať k protekcionizmu a direktívnym nariadeniam, ktoré výrazne zmenia pravidlá hry. Cieľom bude zdanlivá ochrana trhu a domácich firiem pred zahraničnou konkurenciou. História nám však hovorí, že výsledkom budú negatívne dôsledky ako strata konkurencieschopnosti, pokles zahraničných investícií, či strata pracovných miest.
Viaceré vlády sa už teraz rozhodli tlmiť trhové sily ponuky a dopytu zavedením fixných cien, napríklad pri ochranných maskách alebo nájomnom. Fixné ceny sú niekedy užitočné, napríklad pri niektorých liekoch. Nemalo by sa však z nich stať pravidlo. Inak to vedie k zníženiu ponuky či k rozvoju čierneho trhu.
Nie je pochýb o tom, že existuje veľa dôvodov, pre zásah vlády s cieľom záchrany hospodárstva. Mali by sme však pamätať na to, že táto podpora by mala byť len dočasná, pretože časom budú vonkajšie zásahy pôsobiť negatívne a kontraproduktívne.
Christopher Dembik, hlavný makro analytik Saxo Bank
