Rok 2019 si budú investori pamätať ako začiatok konca najväčšieho menového experimentu v histórii. Zároveň nám tento rok prináša štart globálnej recesie napriek historicky najnižším nominálnym a reálnym úrokovým mieram. Menová politika sa dostala na koniec svojej veľmi dlhej cesty, ktorá končí jej zlyhaním.
Existuje veľa dôvodov, prečo už menová politika nefunguje. Tým najhlavnejším je však fakt, že klasická menová politika funguje iba v „normálnom období“. V prípade príliš vysokých, alebo príliš nízkych úrokov prestávajú štandardné pravidlá jednoducho platiť.
Zoberme si krajinu s rýchlo sa rozvíjajúcim trhom, akou je napríklad Argentína, do ktorej by mal masívne plynúť kapitál, kvôli jej len 80 percentnému zadlženiu. Naopak z Nemecka by mal zase kapitál utekať vzhľadom na jeho hlboko negatívne výnosy. V skutočnosti ale peniaze prúdia z Argentíny a hromadia sa v Nemecku.
Dôvod? Silný dolár. V súčasnom globálnom systéme neúspešných menových politík je jediným riešením nižšia cena globálnych peňazí, na ktorú priamo vplýva sila dolára.
Výška svetového dlhu sa odhaduje na 240 biliónov dolárov, čo je približne 240 percent svetového HDP. Príliš veľká časť tohto dlhu je kvôli úlohe dolára ako rezervnej meny a veľkej likvidite amerických kapitálových trhov denominovaná v dolároch. Ak dolár je príliš silný, napätie v systéme sa zvyšuje. Platí to nielen pre vývoz tovaru z USA, ale aj pre rozvíjajúce sa trhy, ktoré sú závislé od financovania v dolároch.
Silnejší dolár a nedostačujúca likvidita v dolároch ovplyvňujú globálny rast a de facto spôsobujú dezinfláciu, a to aj napriek snahám centrálnych bánk znižovať úrokové sadzby. Súčasné nízke sadzby a krátkodobé zameranie sa na inflačné ciele vedú k nesprávnemu rozdeleniu kapitálu, ktoré ničí produktivitu. Fungujúci mechanizmus úverov a produktívne rozdeľovanie kapitálu sú pritom tými najdôležitejšími faktormi, ktoré podporujú dlhodobý rast.
Do tohto chaosu nastupuje D. Trump so svojimi tweetmi požadujúcimi slabší dolár. Jeho prvým krokom bola neohrabaná šikana šéfa Fedu s cieľom znížiť úrokové sadzby. Keď prezidentovi dôjde trpezlivosť, a tá mu časom určite dôjde, pravdepodobne aktivuje zákon o rezervách zlata z roku 1934, ktorý dáva Bielemu domu rozsiahle právomoci predávať dolár výmenou za cudzej meny.
Štátna pokladnica má na tento účel určený fond vo výške 95 miliárd dolárov. Od roku 1995 sa tento zákon použil iba trikrát: v 1998, 2000 a 2011, zakaždým na účely poskytovania medzinárodnej likvidity.
Americkí politici naprieč politickým spektrom všetky snahy o oslabenie dolára vítajú. Tento fakt sa viaže aj na obchodné rokovania medzi USA a Čínou, o ktorých si len málokto myslí, že pomôžu znížiť hodnotu dolára. To všetko však neznamená, že oslabenie dolára bude úspešné. Ak nebude podporené inými opatreniami, neurobí „Ameriku opäť skvelou“, práve naopak. Vytvorí sa roztrieštený systém podporovaný vládou a centrálnymi bankami, ale bez náležitých trhových síl a prístupu k distribúcii peňazí a úverov. Oslabenie vražedného dolára tak bude pravdepodobne znamenať posledný klinec do rakvy veľkého úverového cyklu.
Slabší dolár nám môže iba kúpiť nejaký čas, avšak nepôjde o štrukturálne riešenie. Je to ale najjednoduchšie, najdostupnejšie a najrýchlejšie riešenie toho, čo poškodzuje globálne trhy. Mocnému doláru zvoní postupne umieračik. Spojené štáty, pozor na to čo si želáte.
