Domnievať sa, že 17.apríla sa v Doha dočkáme uzavretia dohody o zmrazení ťažby ropy je chybné. Výsledok tohto stretnutia bude irelevantný, cena barelu ropy sa bezprostredne nezvýši, rovnako ako sa nevyrovnajú verejné financie prevažnej väčšiny krajín produkujúcich túto surovinu.
Aj keď cena barelu ropy od polovice roka 2014 výrazne poklesla, celkovo stále zostáva nad svojou dlhodobou priemernou cenou. Od roku 1861 až po súčasnosť sa priemerná cena za barel pohybuje okolo 33,90 dolára. Historická analýza nám umožňuje dospieť k názoru, že anomáliou nie je aktuálne obdobie, ale naopak obdobie medzi rokmi 2011 až 2014. Výnosy z ropy neboli od prvej priemyselnej revolúcie konštantné.
Aby došlo k uzavretiu dohody, musí existovať konvergencia záujmov. K tomu ale doteraz nedošlo. Irán a Irak sa snažia znovuzískať stratený podiel na trhu. Nie je prekvapením, že mesačná produkcia Iránu sa v porovnaní s júnom 2014 zvýšila o 13 percent a Iraku medziročne až o 32 percent. To jasne ukazuje, že tieto krajiny nie sú na zmrazenie produkcie pripravené.
V krátkodobom horizonte sa trh zameriava na Irán, avšak v dlhšom horizonte zohráva najväčšie riziko na strane ponuky zvýšenie produkcie zo strany Iraku. Obe krajiny majú nesporne na reguláciu svetového trhu, ktorú odštartovala Saudská Arábia a ďalšie krajiny, veľký vplyv. V oboch prípadoch nebol ropný priemysel schopný prispôsobiť sa klesajúcim cenám.
Mesačná produkcia ropy kvôli tomu v porovnaní s júnom 2014 klesla vo Venezuele o 0,3% a v Alžírsku až o 6,7%. Obe tieto krajiny sú na ostrie noža. Je pravdepodobné že obe sa uchýlia k výnimočným strednodobým finančným opatreniam ako napríklad k devalvácii meny, zmrazeniu cien, či kapitálovým kontrolám. V dlhšom časovom horizonte do úvahy pripadá aj medzinárodná pomoc.
V súvislosti s dlhodobo nízkymi cenami sa nevyhnutné kroky v ropných krajinách dajú zhrnúť do dvoch bodov. Po prvé, cena barelu musí pokryť výrobné náklady, čo je v súčasnosti, vrátane Venezuely, na úrovni 23,50 dolára za barel. Po druhé, je nutné nájsť kompromis na akej úrovni sa má udržať cena ropy, aby tieto krajiny ekonomicky prežili aj za tých najmenej priaznivých podmienok. Tento proces sa už začal.
Členovia OPECu sa rozhodli situáciu riešiť diverzifikovaním svojich zdrojov príjmov, predajom nepotrebných aktív, alebo využitím medzinárodných pôžičiek, ktoré sú v súčasnom prostredí nízkych úrokových sadzieb mimoriadne dostupné. S ohľadom na schopnosť adaptácie štátov Perzského zálivu a národných stratégií Iránu a Iraku, nemá kartel v krátkodobom horizonte povinnosť uzavrieť dohodu za každú cenu.
Existujú tri scenáre rokovania v Doha:
1. Žiadna dohoda sa neuzavrie.
V tomto hypotetickom prípade by cena ropy mohla vo veľmi krátkom časovom horizonte rýchlo klesnúť až na úroveň 30 – 33 dolárov. Následne by sa v strednodobom horizonte postavila znovu na nohy a vrátila sa k obchodovaniu v rozsahu z posledných niekoľkých týždňov, teda medzi 35 až 40 dolármi.
Vzhľadom na informácie, ktoré máme v súčasnej dobe k dispozícii a trhové fundamenty, ide o veľmi pravdepodobný scenár. Doha by tak bola v konečnom dôsledku pre investorov bezvýznamnou udalosťou. Globálna dohoda zo strany OPECu by mala byť vyhlásená až v júni budúceho roka.
2. Bude uzavretá minimálna dohoda
Takáto dohoda by znamenala zmrazenie ťažby v niekoľkých krajinách podľa dohody z februára. No tento výsledok by nevyriešil problém nadmernej ponuky na trhu a tlak na znižovanie cien by pokračoval. Okrem toho by bolo otázne dodržiavanie podmienok zmluvy všetkými zainteresovaným stranami.
Rusko vo februári predstavilo pomerne liberálny návrh o obmedzení ťažby. Ale ťažba ropy sa v marci v Rusku i naďalej zvyšovala. Kulminovala na rekordných úrovniach od konca sovietskej éry, konkrétne 10,91 milióna barelov denne. Takáto minimálna dohoda nie je v záujme Saudskej Arábie, nakoľko by tým dala bianko šek Iránu, ktorý by si zobral späť svoj stratený trhový podiel.
3. Uzavrela by sa celosvetová dohoda vrátane Iránu.
Dohoda by mohla obsahovať osobitné ustanovenie, ktoré by dávalo Teheránu možnosť omeškania, aby pred celkovým zmrazovaním mohol dosiahnuť vyššie úrovne produkcie. Išlo by o najmenej zlý možný scenár pre všetky producentské krajiny. Znamenalo by to, že na Irán by bol vyvinutý silný tlak, aby dohodu prijal.
Ide o jediný hypotetický prípad, kedy by sa cena barelu mohla zvýšiť nad cieľovú úroveň 50 dolárov, ktorú si OPEC stanovil v strednodobom horizonte. Takáto dohoda by sa však neimplementovala ľahko a vyžadovala by si prísnu kontrolu trhových cien zo strany OPECu. V skutočnosti však organizácia nemôže dovoliť, aby sa cena ropy dostala späť na úrovne okolo 50 až 60 dolárov za barel, pretože takto by boli americkí producenti bridlicovej ropy opäť ziskoví a mohli by zaplaviť trh vlastnými dodávkami bridlicovej ropy.
Aj v prípade celosvetovej dohody teda nebude OPEC schopný predchádzať vzniku neodvratnej hrozby novej irackej produkcie a ropy z bridlíc. Navyše vďaka nových inovatívnym technológiám klesajú prevádzkové náklady na ťažbu veľmi rýchlo. Členovia OPECu sú si preto vedomí, že jediným výsledkom môže byť len získanie času, ktorý musia využiť na diverzifikáciu svojej ekonomiky, prípadne zreformovanie svojich chorých sociálnych systémov a prispôsobenie sa na éru nízkych cien čierneho zlata.
Autor: Christopher Dembik, ekonóm Saxo Bank
