V posledných týždňoch sme si mohli všimnúť, ako akciové a menové trhy ignorovali hlasné a jasné signály najväčších svetových centrálnych bánk.
Európska centrálna banka to dokázala veľmi jasne, keď trh pred viac ako mesiacom dostal jasné signály o jej ochote zintenzívniť súčasné kvantitatívne uvoľňovanie. Tento odkaz sa však dočkal len slabého nárastu v trhovom sentimente. Ten už okrem toho odvtedy aj tak opadol.
Dnes sme pri európskych akciách opäť blízko tohtoročných miním. Kurz eura namiesto posilnenia vďaka možnému nadchádzajúcemu ďalšiemu kolu kvantitatívneho uvoľňovania uviazol v predchádzajúcom kurzovom pásme. Čiastočným dôvodom tejto veľmi slabej reakcie bolo i rozhodnutie Fedu zo 17. septembra, o tom, že americká centrálna banka sadzby ešte ponechá na súčasných minimálnych úrovniach.
Ďalším príkladom slabej reakcie trhov je nedávny článok agentúry Reuters, ktorý hovoril o tom, že japonská centrálna banka uvažuje o zmene svojej politiky, pretože nevidí dostatočnú reakciu v inflácii. Aká bola reakcia japonského jenu? Len šklbnutie plecom.
Dochádza teda k zreteľnej zmene. Pravdepodobne smerujeme k zmene modelu správania, pri ktorom už trhy prestanú reagovať na impulzy hocijakého aj drobného záchvevu na akciových alebo menových trhoch. Boli sme toho svedkami počas celého obdobia po globálnej finančnej kríze.
A keď sa znova objavia náznaky spomalenia ekonomického rastu, alebo recesie, bude jasné, že centrálne banky už nebudú mať schopnosť vrátiť trhu dôveru. Čo však potom?
Ak chcú centrálne banky vrátiť ekonomike dopyt a dlhodobo udržateľnú infláciu, budú musieť vytlačiť oveľa viac peňazí. Tie však už budú musieť smerovať priamo do rúk spotrebiteľov, nemali by byť, ako doteraz, premárnené na nákup finančných aktív.
Túto stratégiu možno realizovať buď priamym rozdávaním peňazí , tzv. “helicopter money”, alebo masívnymi daňovými úľavami. Diery v štátnych rozpočtoch by v takých prípadoch zaplátali centrálne banky. Oba tieto spôsoby sú však dnes politickým tabu. Presahovalo by to zároveň aj súčasný mandát, ktoré centrálne banky majú. Jediným riešením by preto bola dohoda medzi fiškálnou autoritou – vládou a monetárnym centrom – centrálnou bankou.
Faktom však je, že politiky centrálnych bánk, ako ich poznáme dnes, sú u konca. Úlohu budú musieť prevziať po prvý krát po piatich rokoch, keď im čas kupovalo „predlžovanie a predstieranie“ platené centrálnymi bankami, politici. Toto preberanie úlohy zo sebou pravdepodobne prinesie obrovskú volatilitu na trhoch.
Autor: John Hardy, hlavný menový stratég Saxo Bank
